|
Takže, v prvom rade sa mi zdá správne a pekné vyrozprávať, ako to bolo od samého začiatku.
Po svadbe sme s Paolou zistili, že nemôžeme mať deti. Stávalo sa, že ostala v druhom stave, ale keď sa dostala do tretieho mesiaca, kvôli chorobe s imunitným systémom (antifosfolipidy) vždy dochádzalo k spontánnemu potratu. Takto sme stratili tri deti (vlastne nestratili, pretože sú v Nebi a modlia sa a prihovárajú za nás!). K tretiemu potratu došlo tu v Brazílii, kde sme boli na jednoročnom pobyte ako dobrovoľníci v katolíckom zariadení, ktoré sa stará o deti z ulice. Bolo to  celkovo pre nás veľmi ťažké obdobie, poznamenané znechutením a pochybnosťami. Žili sme 24 hodín denne s veľkým počtom detí z ulice, dávali sme časť nášho života určitému ideálu, nezištne... tak ako je to možné, že Boh nemohol nič urobiť!?
Avšak Boh s veľkou trpezlivosťou pracoval v našich srdciach, pripravoval nás na oveľa hlbšie a širšie Materstvo a Otcovstvo, ako si naše maličké rozumčeky (alebo lepšie srdcia) mohli čo i len predstaviť. Slnko, ktoré vychádza po búrke, je krajšie, žiarivejšie... pravdivejšie! V určitej chvíli sme sa Paola a ja opýtali samých seba, čo chceme robiť, lepšie povedané, kým chceme byť. Rozhliadli sme sa vôkol seba, najmä na „synov a dcéry“, ktoré žili s nami, deti z ulice, ktorým sme mohli z Božej milosti slúžiť. Napriek bolesti a smútku z faktu, že sme nemohli mať vlastné biologické deti, zamysleli sme sa nad tým, že ak ostaneme v Brazílii iba jeden rok a potom sa vrátime do Talianska, deti, ktoré nám boli zverené, budú nanovo opustené, opäť prežijú celú tú nesmiernu bolesť opustenia. Preto sme sa rozhodli ostať tu... na aký dlhý čas? Navždy! Povedali sme naše „ÁNO“, ktoré každý deň obnovujeme, navždy. A tak mohol Boh konať úžasné veci. Pochopili sme, že ak chceme dať Bohu priestor, čas a možnosť konať v našich životoch zázraky, musíme mu naše životy úplne odovzdať. Všetko závisí od nášho „áno“. Jediným „liekom“, ktorý sme si dopriali, bola každodenná svätá omša a potom jednoduchá, ale mocná modlitba detí (sirôt), s ktorými sme žili.
A vtedy došlo k prvému z dlhej série zázrakov. Paoletta ostala tehotná, a aj napriek názorom lekárov sa narodil Francesco Maria, po ňom uzreli svetlo sveta Stefano Maria, Tommaso Maria, Filippo Maria, Lorenzo Maria e Giovanni Paolo Maria! Ale tým to nekončilo. Pred dvoma rokmi do nášho domu (žijeme s Paolou už 13 rokov v misii Komunity Cenacolo v Brazílii, v ktorej v súčasnosti žije 70 detí z ulice) pribudlo 6 bračekov vo veku od 2 do 10 rokov. No a po rozhodnutí súdu pre mladistvých, ktorý definitívne zamietol možnosť rodinného poručníctva, tieto deti by boli adoptované šiestimi odlišnými rodinami, s minimálnou pravdepodobnosťou, že by sa ešte niekedy stretli. Vzhľadom na ich veľmi smutný životný príbeh, ktorý za tých niekoľko rokov života prežili, boli na seba vzájomne veľmi naviazaní. Keď sme im naznačili takúto možnosť adopcie, prepukli do veľkého plaču: „Nerobte nám to prosím, nerozdeľujte nás, neopúšťajte nás ešte aj vy“, hovorili so vzlykotom. Paola aj ja sme boli otrasení a veľmi ustarostení a preto, nezávisle jeden od druhého, bez toho, aby sme si čokoľvek povedali, napadla nás úplne rovnaká vec a dospeli sme k tomu istému rozhodnutiu. Ibaže obaja sme mali strach urobiť takýto... nezodpovedný krok!! Preto sme, nezávisle, požiadali Boha o znamenie, aby nám dal pochopiť, či to nakoniec bola naozaj Jeho vôľa, aby sme ich adoptovali všetkých šesť! Budeme naozaj schopní ich vychovať, utešiť, dať im skutočnú rodinu? Mimo toho, pochybností a starostí bolo oveľa viac – ako to prijme našich šesť detí? A potom, nájdeme vôbec potrebnú silu, trpezlivosť, Lásku (delenú dvanástimi) na túto náročnú úlohu? Navyše som pri viacerých príležitostiach počul, ako rodičia adoptovaných detí hovorili o najrôznejších ťažkostiach, problémoch, odmietnutí, prežitých drámach... V našich domoch pre narkomanov je mnoho mladých, ktorí boli adoptovaní a v dôsledku toho podľahli najrôznejším drogám a závislostiam sveta! Budeme takého niečoho schopní??? Sme na to pripravení??
Naozaj nás trápilo veľa otázok a pochybností. Iba Boh nám na ne mohol dať odpoveď. Preto sme ho poprosili o znamenie. „Pane, ak nás považuješ za rodinu schopnú urobiť takýto závažný a citlivý krok... musí to byť Matka Elvíra (v ktorej jasne vidíme Božiu prítomnosť), ktorá nám to povie!“ Opakujem: ja som o takéto znamenie požiadal bez toho, aby som čokoľvek povedal mojej manželke, a ona požiadala o to isté znamenie bez toho, aby mi čokoľvek povedala! Začiatkom predchádzajúceho roka (v januári 2008) sme poslali e-mail Komunite v Taliansku s otázkou, či nepoznajú rodinu, ktorá by bola ochotná adoptovať 6 brazílskych bračekov, pretože súd nám oznámil, že o niekoľko dní budú daní do adopcie. Nasledujúceho deň (bola práve Veľká noc) nám Sestra Elvíra odpovedala: „Nenašli sme nijakú rodinu, ktorá by bola ochotná urobiť takýto veľký skutok Lásky a dôvery v Boha, ale myslela som, či by ste ich neadoptovali vy, čo si o tom myslíte?“ Pridala, že ak odpovieme nie, veľmi dobre to bude chápať, pretože: „Viem, koľko zodpovednosti a úloh už dnes máte: 70 detí v misii, vašich 6 detí, preto sa ani prinajmenšom neznepokojujte, ak sa rozhodnete odpovedať nie.“ To bolo Božie znamenie, na ktoré sme čakali! Vytlačil som e-mail a utekal za Paolettou. Rozplakala sa a povedala mi, že presne o toto požiadala Boha – o adopciu aj o potvrdenie od Matky Elvíry! Viete si predstaviť že potom, ako som jej aj ja porozprával o podrobnostiach z mojej strany, pochopili sme obaja, že to bola naozaj Božia vôľa. Že On bol s nami!! Objali sme sa a spoločne plakali, a hneď nato sme sa pustili do vybavovania toho najťažšieho – právnej stránky adopcie! A naozaj, prvá otázka, ktorú nám položila psychologička na Súde pre mladistvých, bola: „Aký je váš mesačný plat?“ „Žiadny!“, odpovedal som trochu v rozpakoch. „Sme misionári, pracujeme pre Ideál, nie pre peniaze.“ O.K., ale jednalo sa o to zveriť nám do konca života 6 detí! „Čo vlastníte? Aké istoty poskytujete? Životné poistenie, zdravotné...?“ „Nie, je nám ľúto, nič z toho nemáme!“ „Tak teda, čo vlastne máte, keď si trúfate podať podobnú žiadosť?“ Chvíľku sme sa zamysleli a odpovedali: „Vieru, a veľkú túžbu dať rodinu týmto šiestim deťom!“ Zvlhli jej oči a povedala nám, aby sme počkali, kým si pohovorí so sudcom. Nebudem vás zaťažovať každým detailom, viem iba, že dvere sa postupne otvárali, jedny za druhými, po psychologičke prokurátor, potom sudca, po ňom musela byť adopcia legalizovaná v Taliansku, čiže Súd pre mladistvých v Turíne... všetko išlo ako po masle. Logicky mala na všetko veľký vplyv skutočnosť, že v týchto rokoch Komunita Cenacolo pracovala zodpovedne a s dobrými výsledkami či už na brazílskej pôde, alebo v Taliansku, ale zázrak je to tak či tak, pretože dnes sú šiesti bračekovia naši synovia po všetkých stránkach! Najväčší zázrak však je, že spolu s deťmi nám Ježiš daroval viac trpezlivosti, odvahy, chuti začínať odznova, dal nám plné vedomie, že ak sa chceme stať skutočnými vychovávateľmi, musíme sa v prvom rade nechať vychovávať. Kým? Ale áno, práve nimi, byť dobrými rodičmi sa musíme naučiť od našich detí.
Láska rozdelená dvanástimi sa nezmenšila, naopak, znásobila.
Ťažkosti nechýbajú, ani chvíle, keď sa pýtame: „Čo sme to urobili, zbláznili sme sa?“ Ale uisťujem vás, že to stálo za to, sme oveľa šťastnejší, naplnení. Náš život je „plnší“. A každý deň cítime Božiu silu, ktorá nás drží, Božiu Lásku, ktorá „ťahá našu káru“ cez prehry aj víťazstvá, Božie milosrdenstvo, ktoré nám odpúšťa hriechy, chyby, nedôslednosť, uprednostňovanie... On píše rovno aj na krivých riadkoch! Čo k tomu dodať, sme úbožiaci, ale šťastní úbožiaci! Nechýbajú nám ani veľké radosti, ako napríklad radosť z toho, keď sa večer vrátim domov a vrhne sa mi okolo krku 12 nesmierne živých, hlučných a sympatických nezbedníkov. Keď ich kúpeme... stálo by zato tú scénu nafilmovať, spodné prádlo a ponožky lietajú na všetky strany! Je dojímavé vidieť najstaršieho, ako pomáha najmladšiemu robiť domáce úlohy, umyť si zuby, alebo keď v nedeľu ráno potichučky vojdú do našej spálne a všetci spolu nám naskáču na perinu... je pravda, že problémy sa vynásobili dvanástimi, ale aj radosti sa znásobili!
A Boh na orodovanie Jána Pavla II. uskutočnil ďalší zázrak. Minulý rok sme boli všetci spolu v Taliansku, letenky nám zaplatili niektorí naši priatelia. Zúčastnili sme sa na Sviatku života Komunity Cenacolo a okrem toho mali možnosť ísť do Ríma, poďakovať sa na hrob Jána Pavla. Často sme ho žiadali o ochranu, orodovanie, silu a múdrosť, považujeme ho za nášho „Otca“, pretože nás už od začiatku sprevádzal, počas jeho pápežského mandátu som sa obrátil, úplne zmenil život, vstúpil som do Komunity Cenacolo, spoznal moju úžasnú manželku, s ktorou prežívam toto neuveriteľné „dobrodružstvo“... myslím, že aj my patríme k miliónom mladých ľudí, ktorí boli doslovne vzatí za ruku Svätým Otcom a sprevádzaní na ceste viery. Keď sme nastúpili do autobusu na spiatočnú cestu domov, opýtali sme sa našich úžasných synov, o aký dar požiadali Jána Pavla II. Keďže ich je 12 chlapcov, VŠETCI požiadali o sestričku!!! Dopredu poznamenám, že v týchto rokoch sme po štyroch spontánnych potratoch zakaždým podstúpili lekárske vyšetrenia v Taliansku aj v Brazílii, a vďaka nim sme sa dozvedeli, že deti, ktoré odišli do neba, boli všetko dievčatká, pretože imunitný problém Paoly spôsoboval, že iba dievčatká sa nedokázali v jej maternici vyvinúť. Preto lekárska diagnóza znela, že pre Paolu bolo „nemožné“ úspešne ukončiť tehotenstvo s dievčatkom.
Ale pre Boha, dobre vieme, NIČ nie je nemožné!
Boh vždy vypočuje modlitby detí, a tak sa 2. apríla tohto roku (v deň, kedy Ján Pavol II. odišiel do neba) narodila Maria Chiara Luce (Mária Klára Svetlo)!! Naša prvá dcérka, ktorá bola počas celého tehotenstva sprevádzaná obrázkom Jána Pavla II. prilepeným na Paoline bruško a jednoduchými, ale cennými modlitbami jej 12 bračekov.
Pán nás neprestáva požehnávať! A milovať. A pomáhať nám. Niekedy si pripomeniem, že toto všetko sa zrodilo z jedného maličkého áno, vysloveného pred rokmi so strachom, neistotou... v chudobe. Koľko nádherných vecí môže Boh vytvoriť prostredníctvom nášho jednoduchého, úbohého, ale nesmierne dôležitého ÁNO. Osobitná a veľká vďaka patrí nášmu pápežovi Jánovi Pavlovi II.!
Maurizio, Paola, 12 apoštoli a Maria Chiara Luce
|
Stampa questa pagina
