„Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8, 12)
Volám sa Andrea, som Chorvátka a dnes som šťastné dievča. Už niekoľko rokov žijem v Komunite, kde som prišla kvôli problémom so závislosťou na drogách. Narodila som sa a vyrastala v rodine, v ktorej bola viera nanajvýš  dobrým zvykom. Aj keď som prijala všetky Sviatosti, mohla som si vybrať podľa vlastnej chute, či sa mi chce ísť do kostola alebo nie, a tak už asi v trinástich rokoch ma veľmi začal priťahovať svet a všetko to, čo mi ponúkal. Aj keď moji rodičia by mi radi odovzdali lepšiu výchovu, naučili ma pravým životným hodnotám, ja som už potrebovala „niečo viac“ a začala tráviť čas mimo domu, hľadať vlastnú osobnosť v zlých veciach a s priateľmi, ktorí prekračovali všetky hranice.
Pred rodinou sa mi hodilo tváriť sa ako „poriadne dievča“, z čoho vyplynuli prvé klamstvá a prvé hádky. Doma som bola vždy utiahnuté, ostýchavé dieťa, ale pred priateľmi som sa chcela ukázať silná. Keď som v štrnástich rokoch spoznala drogy, zdalo sa mi, že boli najlepším prostriedkom, ako sa dostať do povedomia a získať si úctu druhých.
Na konci strednej školy začali vážnejšie problémy. Nevedela som, čo so životom, a keďže som sa k nemu vôbec nepostavila zodpovedne, hľadala som odpovede kdekade, no nikto mi ich nedával. V tejto situácii do môjho života vstúpil heroín. Na nejaký čas sa mi zdalo, že som dokázala vyriešiť všetky moje problémy. Študovala som na univerzite, pracovala, moja rodina si nič nevšimla, nasadila som si masku zodpovednej dcéry, ktorá si dala do poriadku vlastný život. Avšak v skutočnosti, ako ubiehali roky, som bola stále nešťastnejšia, smutnejšia a utiahnutejšia, bez nádeje na záchranu, ani len zázrakom. Moji rodičia si vtedy už všimli moje zúfalstvo, videli, ako klesám stále hlbšie a, vďaka Bohu, rozhodli sa mi pomôcť. Vyskúšali sme naozaj všetko – psychiatrov, lieky, metadón... všetko to mi pomohlo na krátku chvíľu, a potom som padala ešte hlbšie do zúfalstva a pekla drogovej závislosti.
Chcem sa z hĺbky srdca poďakovať mojim rodičom za ich silu a odhodlanie, s akými mi pomohli. Dnes viem, že ich láska bola nástrojom, prostredníctvom ktorého Pán konal svoje dielo spásy môjho zúfalého života. Jedného pekného dňa mi navrhli vstúpiť do Komunity a jasne sa vyjadrili, že to bola jediná cesta, ktorá ma mohla ešte zachrániť.
Do Cenacola som prišla zúfalá, unavená zo života, bez jediného záblesku svetla v srdci, mŕtva vo vnútri. Hneď ma ale oslovili radosť a priateľstvo dievčat – žasla som nad ich pokojom, ktorý som zanedlho začala aj ja pociťovať. Mojou najväčšou ťažkosťou bolo povedať si pravdu, vidieť moju pravú tvár a začať odznova, tentokrát však s Bohom. Bolo pre mňa veľmi ťažké dôverovať druhým dievčatám, veriť, že ma majú radi a že ich pomoc bola naozaj bez postranných záujmov. Ďakujem aj môjmu „anjelovi strážnemu“, dievčaťu, ktoré bolo so mnou na začiatku, za jej trpezlivosť, s akou mi všetko vysvetľovala, za jej lásku, pretože sa vôbec nepohoršovala ani neurážala za moju falošnosť. Som jej vďačná najmä zato, že mi odovzdala tej najväčší dar, aký som mohla získať: vieru. Pretože aj modlitba bola pre mňa na začiatku ťažká – ružence, adorácie, začať budovať vzťah s Bohom... ale vďaka mnohým dievčatám, ktoré mi boli príkladom, vďaka konkrétnym veciam ako odpustenie, priateľstvo, pravda, aj vo mne sa postupne zrodila a rástla túžba po stretnutí s Ním, túžba byť súčasťou veľkej rodiny Jeho detí v tomto Božom diele, ktorým je Cenacolo. S pomocou druhých som postupne spoznala, čo to znamená skutočné priateľstvo, obeta, čistá láska, nezištná služba. Dobre si uvedomujem, že bez Božej pomoci a bez hodín strávených v kaplnke by som sa nikdy nemohla stať tým, kým som dnes. Teraz viem, že pravá sila, ktorá mi pomáha napredovať, je ukrytá v Eucharistii a ďakujem Bohu za môj znovuzrodený život, za nesmierne veľký dar Matky Elvíry a za všetky dobré túžby, ktoré Ježiš vložil do môjho srdca. Nikdy predtým som nebola taká šťastná a necítila sa taká slobodná, ako dnes. Vďaka Ti, Ježiš!
|
Stampa questa pagina
