Volám sa Nataša, pochádzam z Chorvátska a s veľkou radosťou vám chcem porozprávať príbeh môjho života, najmä to, kde som našla silu a vôľu vymaniť sa zo sveta drogovej závislosti. Dnes som šťastná a naplnená, pretože som začala milovať a prijímať aj vlastné limity a nedostatky. Konečne som objavila skutočnú hodnotu života, a moje rozhodnutie vytrvať na tejto ceste svetla rastie zo dňa na deň, spoločne s radosťou, ktorá napĺňa moje srdce.
Vyrastala som v jednoduchej rodine, ale bola som dievčaťom bez viery. Moji rodičia mi napriek tomu vštepovali dôležité životné hodnoty, ako poslušnosť, úctu a otvorené oči pre tých, ktorí sú chudobnejší a potrebujú pomoc, byť pripravená podať pomocnú ruku. Chýbal nám však vzájomný dialóg a to nás nakoniec rozdelilo. Môj otec bol alkoholik, už od malička som s ním mala ťažkosti. Moja mama zas pracovala celý deň a keď sa vracala domov, bola veľmi unavená. Keď som ju takú videla, nechcela som ju ešte viac zaťažovať mojimi problémami, a preto som jej nič nehovorila.
Všetko moje vnútorné utrpenie a nejednotnosť v rodine som sa snažila potlačiť zlým spôsobom. Bola som veľmi citlivá a hanblivá, a to som na sebe nevedela prijať, chcela som byť iná, podobať sa ostatným dievčatám, ktoré boli „slobodnejšie“ odo mňa.
Išiel mi šport, mojou vášňou bola hádzaná, hrala som veľa rokov a milovala som to, ale vo vnútri ma sužoval akýsi neistý pocit, akoby mi niečo chýbalo, niečo, čo som si sama nedokázala vysvetliť. V neustálej honbe za týmto „niečím“ som sa stávala stále viac nahnevanou, rebelantskou, falošnou, utiekala sa ku všetkým zlozvykom sveta. Nedokázala som sama vyriešiť všetky moje ťažkosti, preto som začala nadväzovať nové, falošné priateľstvá. Do môjho života vstúpil kokaín a zmocnilo sa ma presvedčenie, že ak beriem drogy, som silnejšia a dokážem čeliť všetkým mojim problémom. Zlo ma chcelo zničiť a priviedlo ma až k heroínu, ktorý ma úplne obral o radosť a chuť do života. Sklamala som rodičov a stratila ich dôveru.
Dnes sa im chcem poďakovať za dar života, za to, že ma vždy milovali a odpustili mi. Panna Mária ma „priniesla“ do tejto rodiny Komunity Cenacolo v Medžugorí, kde mi svojou nehou pomohla otvoriť srdce a prijať pomoc od druhých.
Hneď od prvého dňa som sa cítila v Otcovom dome a v jeho diele. Pochopila som, že to bolo správne miesto pre mňa. Modliť som sa nevedela, ale cítila som, že aj mňa Pán povolal, aby uzdravil moje srdce na miestach, kde bolo unavené a zranené. Láska dievčat mi pomohla dôverovať a zbúrala všetky moje obranné múry. Mali ma radi diskrétne a s úctou, a ich pokoj pomaličky obrátil moje srdce. Naučili ma modliť sa, pozerať do vlastného vnútra, prijať samú seba a rozhodnúť sa zmeniť. Nikdy som sa necítila odsudzovaná, ale naopak prijímaná taká, aká som. Pochopila som, že to, čo moje srdce odjakživa hľadalo, bol Ježiš z Nazaretu, a prostredníctvom každodennej modlitby, ktorá nasycuje môj život, sme si vybudovali vzájomné priateľstvo. On mi dáva istotu a silu čeliť akejkoľvek situácii, odpúšťať vždy a milovať za každú cenu. Dostala som dar viery! Keď hľadím na Eucharistiu, cítim sa milovaná, cítim, že Boh Otec ma vždy chcel a všetko to dobro, ktoré od neho dostávam, by som chcela darovať ako lásku a službu bratom a sestrám.
Ďakujem Matke Elvíre, pretože mi veľmi dôverovala, našim kňazom za ich vernosť a citlivosť voči našim zraneným srdciam, všetkým dievčatám, ktoré mi pomohli a ktoré ma aj dnes podporujú na mojej ceste.
|
Stampa questa pagina
