Dobrý deň všetkým! Volám sa Juan a pochádzam zo Španielska. Moje detstvo bolo poznačené bolestným vzťahom s otcom, ktorý bol veľmi náročný, veľa od nás detí požadoval. Keď zomrel, mal som pätnásť rokov a bol som naňho tak veľmi nahnevaný, že som tomu bol takmer rád! Dnes mi je ľúto, že som nedokázal oceniť jeho lásku, až teraz som pochopil, že toto bol jeho spôsob, akým ma mal rád: keď mi do nekonečna opakoval, aké dôležité je študovať a stať sa „niekým“ v živote. Ja  som to však nedokázal pochopiť a poďakovať mu. Dodnes som mu nedokázal naplno odpustiť, ale mám dobrú vôľu, viem že ma miloval a robil pre rodinu všetko, čo bolo v jeho silách, hoci aj on mal svoje vlastné ťažkosti.
Uvedomujem si, že väčšina mojim problémov pramenila práve z môjho vzťahu s otcom: snažil som sa byť úspešným v škole iba preto, aby bol môj otec na konci trimestra spokojný. Inak hrozila pohroma. Spomínam si ešte dnes, ako som prichádzal domov s vysvedčením a už som vedel, že môj otec sa nahnevá, pretože bolo otrasné: mal som z neho taký strach, že som sa s ním nikdy úprimne neporozprával, nikdy som ho nepožiadal o pomoc, a tak som prežil celé moje detstvo vo veľkom a smutnom tichu.
Naša rodina pozostáva z piatich bratov a jednej sestry: jeden z bratov, Carlos, mi bol po otcovej smrti najbližším, snažil sa o mňa starať. Avšak on sám sa už vtedy vydal na zlé chodníčky a ja som ho nasledoval. Vďaka Bohu jedného dňa vstúpil do Komunity Cenacolo a začal sa za mňa modliť, požiadal o modlitbu aj mnohých priateľov a celé mesiace sa mnohokrát postil a obetoval za mňa. Ja som o ničom nevedel. Potom jedného dňa prišiel za mnou domov do Madridu, aby ma vzal so sebou, aby ma vytiahol z temnoty a priviedol do svetla.
V poslednej autonehode som prišiel o rameno a nedokázal som sa zmieriť s touto stratou, zrútil sa mi mýtus o mojej kráse, sile a inteligencii, necítil som sa už viac byť „nikým“, dotkol som sa samotného dna. Komunita mi podala ruku skrze môjho brata, ale ja som o tom nechcel ani počuť. Ešte dnes si neviem úplne vysvetliť, ako je to možné, že som vstúpil do Komunity! Nechcel som žiť s narkomanmi, nedokázal som prijať ani seba samého, akoby som dokázal prijať druhých! Avšak došlo k zázraku: vstúpil som do domu, kde žil môj brat a uvedomil som si, že títo chlapci neboli „tvrďasi“ a zlomyseľní narkomani, ako som si ich predstavoval, o ktorých som si myslel, že budem musieť s nimi zápasiť tak ako na ulici. Naopak, stretol som tu mladých ľudí plných chuti do života a s dobrou vôľou mi pomôcť, a tak som sa nechal „uchvátiť“ ich dobrom. Aj keď s ťažkosťami, pokúsil som sa pokľaknúť k modlitbe.
Môj brat mi hovorieval: „Choď pred Najsvätejšiu sviatosť a hovor s Pánom Ježišom, aj keď neveríš.“ Ja som mu odpovedal: „Ale ak neverím, ako s Ním môžem hovoriť?“ Začínalo pôstne obdobie a spolu s niekoľkými ďalšími chlapcami rozhodol som sa vstávať každú noc o druhej na adoráciu. Tam som objavil niečo, čo ma „tlačilo“ napred, čo ma posilňovalo: necítil som sa viac sám, bol tu Niekto po mojom boku, kto mi pomáhal deň čo deň.
Po piatich mesiacoch v Komunite som začal vnímať slnko, vtáky, jar, ktorá klopala na dvere, a vtedy som si povedal: „Človeče, uvedomuješ si vôbec, že si už nedokázal vidieť nič z tejto krásy života?“ Cítil som sa byť milovaný, pretože sa ma vždy niekto pýtal: „Ako sa máš?“, a začal som aj ja mať druhých rád, budovať pekné priateľstvá založené na pravde a dôvere, darovať sa mladým chlapcom, ktorí vstúpili do Komunity po mne, snažil som sa im odovzdať to, čo mne pomohlo.
Spočiatku som bol veľmi „namyslený“ - keď sme napríklad nosili kláty dreva, vždy som chcel zobrať ten najväčší, hoci iba s jednou rukou, chcel som dokázať pred druhými, že som ja tým najsilnejším. Pochopil som, že mojou najväčšou ťažkosťou bolo prijať seba samého, mať sa rád taký, aký som, prijať svoj život taký, ako bol. Musel som sa naučiť žiadať o pomoc, povedať: „Prosím ťa, pomôžeš mi zaviazať šnúrky na topánkach? Pomôžeš mi odniesť tento klát dreva?“ Toto bol môj najväčší vnútorný zápas a zároveň najväčšie víťazstvo.
Po nejakom čase som išiel domov z dôvodu protézy. Myslel som na druhého brata, ktorý býval v Paríži, aj on bol v zúfalom stave a potreboval pomoc. Počas návštevy som mu povedal: „Zvládol to náš brat Carlos, zvládam to ja, aj ty to dokážeš!“ Ale on sa vyhováral, že nemôže vstúpiť do Komunity kvôli práci a kvôli synovi. Ja som však neprestal naliehať: „Príď, skús to a potom uvidíš. Práca nie je tým najdôležitejším v živote a tvoj syn potrebuje dobrého otca, nie opilca. Piješ dlhé roky a už si ani neuvedomuješ závažnosť svojej situácie!“
Vrátil som sa do Komunity v Lurdoch a začal sa za brata modliť. Najkrajšou vecou bolo, keď mi chalan zodpovedný za náš dom povedal: „Pripojím sa aj ja k tebe, k pôstu a adorácii za tvojho brata.“ Tri roky som sa vytrvalo modlil. Urobilo to dobre v prvom rade mne samému, posilnilo môj charakter a znovu vybudovalo silu vôle pre konanie dobra. A keď ma jedného dňa zavolal zodpovedný domu a oznámil mi, že môj brat prichádzal do Komunity... nedokázal som veriť vlastným ušiam, bol som celý bez seba od radosti!
Teraz pokračujem v modlitbách za chlapcov, ktorí majú v Španielsku mnoho problémov. Zatiaľ tam nie je dom Komunity, preto využívam túto možnosť, aby som aj vás poprosil o modlitby za Španielsko, aby sme aj tam mohli čoskoro otvoriť dom, ak to Boh bude chcieť, a takto dať nádej mnohým strateným mladým ľuďom. Ďakujem!
|
Stampa questa pagina
