Volám sa Matteo, mám tridsaťjeden rokov a pochádzam z Benátok. Som šťastný, pretože som v Komunite opäť našiel chuť do života, energiu a nadšenie, ktoré som predtým úplne stratil. Myslím, že bez Cenacola a bez stretnutia s Bohom by som nikdy nenadobudol taký hlboký pokoj a vnútornú istotu, aké dnes prežívam. Moji rodičia ma od detstva veľmi milovali, a preto si nespomínam na nič škaredé. Krátko pred začiatkom obdobia dospievania som sa začal hanbiť za rodinu, pretože moji rodičia neboli „profesionáli“ ako rodičia spolužiakov, závidel som im ich sociálny „status“ a blahobyt ich rodín. Túžil som byť milovaný a povšimnutý, preto som žil pocity menejcennosti voči tým, ktorí boli extrovertnejší a otvorenejší odo mňa. Mal som slabý charakter, ktorý ma často nútil ustúpiť a podriadiť sa názorom druhých.  Vždy som bol veselým dieťaťom, ale v určitom veku som sa začal uzatvárať, takmer iba preto, aby si ma všimli, aby ma vzali do úvahy. V trinástich rokoch som v snahe potlačiť moju ostýchavosť začal fajčiť a piť – chcel som byť ako chlapci „tvrďasi“. V tomto období sa vo mne zakorenili aj iné zlé návyky – metalová hudba, hororové filmy, „splatter“, „prekliata“ literatúra, politický extrémizmus a umenie vo svojich najabsurdnejších podobách – a začali udávať smer môjmu životu. Priviedla ma k nim moja túžba vyniknúť a zároveň kultúrny vplyv môjho otca, ktorý mal nekonvenčné a proti-kapitalistické presvedčenia. V zúfalom pátraní po vlastnej identite som začal žiť priam „choromyseľný“ život v nevedomosti, falošnosti a egocentrizme, život, ktorého podstatou bolo predstieranie a ukrývanie pravdy o sebe. Každý pokus stať sa normálnym narážal na odpor môjho sklonu k výstrednosti. Odpudzovalo ma všetko to, čo som považoval za banálne a všedné, ako práca, vzťahy a rodina. Preto som si po krátkom období na univerzite definitívne vybral cestu závislosti na drogách a širším, radikálnejším spôsobom sa začal oddávať tejto zvrátenej túžbe, ktorú som v sebe pestoval už od obdobia dospievania. Veril som, že to pomôže nasýtiť môj neutíšiteľný smäd po nečistom, na ktorý mi nijaká iná ponuka sveta nedávala odpoveď. Padal som stále hlbšie, opustený a zúfalý.
Dnes sa túžim poďakovať Ježišovi za to, že mi dal nové srdce, že rozlomil reťaze zla, pretože ma vzkriesil! Dnes viem, že „na ulici“ sveta som v tých najčudnejších drogách, v tých najneuveriteľnejších skúsenostiach hľadal Boha. Dnes chápem, že som potreboval spoznať Boha, aby som mohol žiť to, čo dnes: pravdu, zodpovednosť, obetu, sebadarovanie a vieru, ktorá mi dáva trvalé hodnoty. Komunita mi vrátila takmer neporušenú tú existenciu, ktorú som ja nenávidel a snažil sa zničiť. Krok za krokom sa úzkosť, ktorá ma sužovala, ten pocit strachu a osudovej nemožnosti začali rozplývať práve vďaka opätovnému „naštartovaniu“ základných a jednoduchých úkonov života. Aj ja som znovu objavil ideál, ktorý spočíva v priateľstve, dobrote, láskavosti a dôslednosti, s ktorými som sa stretol u mnohých chalanov, ktorí ma prijali a viedli. Najskôr som sa opäť stal človekom, mužom a potom sa vo mne zrodila túžba zaujímať sa a milovať ľudí okolo mňa, zistil som, že moje šťastie je ukryté v sebadarovaní. Zároveň som si stále jasnejšie a radikálnejšie začal uvedomovať, že som na správnej ceste, na ktorej prežívam silné skúsenosti dobrého života, ktoré ma premieňajú: milosrdné odpustenie, pravdu o sebe a s druhými ľuďmi, pocit, že som milovaný Otcom a bratmi, ale najmä skutočnosť, že sa môžem každý deň obnovovať, neprestajne vstávať po prežitých pádoch. Ďakujem Ti, Ježišu, za moju minulosť, za úžasné objavovanie života prekypujúce prekvapeniami a plodmi. Ďakujem Cenacolu za toto dobrodružstvo oslobodzovania, ktoré dnes prežívam.
|
Stampa questa pagina
