Som Ivan a už nejaký čas žijem v Komunite. Chcel by som sa dnes poďakovať za tento dar. Vyrastal som v katolíckej rodine, ktorá ma naučila chodiť v nedeľu do kostola, ale aj po mnohých pokusoch mojich rodičov, ktorí sa snažili ukázať mi správnu cestu, ja som sa rozhodol pre „život na ulici“, pre „skazený život“. Vstúpil som do Komunity, aby som utiekol od falošného života plného klamstiev. Dlhé roky užívania heroínu ma úplne zničili, v dvadsiatich troch rokoch som sa cítil vyčerpaný, ostarnutý a so smrťou v srdci. Myslím, že prvýkrát, keď som drogoval, nebolo to v noci, v ktorej som užil omamné látky, ale dávno predtým, vtedy, keď som mojim rodičom povedal prvé klamstvo. Pomaly som sa stal hluchým na hlas pravdy a na volanie môjho svedomia, stal som sa otrokom zla. Keď prišli problémy so zákonom, rodina sa dozvedela o mojej závislosti a snažila sa mi pomôcť. Navštívil som psychológov, no aj napriek sedeniam a terapiám nedokázal som sa naozaj „očistiť“ a nájsť tú správnu „pilulku“, ktorá by mi na tvár prinavrátila úsmev. Dni sa míňali a ja som žil s ilúziou, že budem môcť kedykoľvek povedať „dosť“ a skončiť s tým spôsobom života, ale zakaždým som to odsúval slovami: „Skoncujem s tým zajtra!“ Zlo si so mnou zahrávalo a ja som nepremeškal ani jednu príležitosť, aby som oklamal ľudí okolo mňa. Moja duša sa premieňala na cintorín pocitov. Vďaka modlitbám mojej rodiny a mnohých ďalších ľudí, ktorí ma mali radi, spoznal som Komunitu a prijal ponuku vstúpiť.
Vstúpil som s presvedčením, že viem všetko o závislosti na drogách a nikto ma nemôže nič nové naučiť. Pomyslel som si: „Ostanem dva mesiace a potom si pôjdem po svojom.“ Bol som presvedčený, že ak zvládnem dva mesiace bez drog, už mi nehrozí nový pád. Po dvoch mesiacoch, vďaka veľkej trpezlivosti chalanov a vďaka modlitbe na kolenách pred Ježišom, som sa rozhodol naozaj zmeniť. Spočiatku som mal veľké ťažkosti, spomínam si, aké neznesiteľné bolo pre mňa ticho počas adorácie – svedomie začínalo hlasne „vrieskať“ všetko to zlo, ktorého som sa dopustil voči rodine a drahým ľuďom, ktorí ma mali radi. Veľakrát mi bolo ťažké trpieť pre pravdu, „hlava“ mi nahovárala utiecť, ale úsmev a pravdivé a čisté oči chalanov, ktorí ma prijali a objali, mi zakaždým dodali silu zápasiť a vliali nádej do srdca. Zistil som, že radosť bola odjakživa vo mne, ibaže som nikdy predtým neobjavil cestu, ako spoznať pravdu o sebe. Postupne som sa naučil, že môžem byť šťastný, ak sa darujem druhým. Vidieť znovuzrodenie „mladých chalanov“ ma vždy hlboko dojímalo v srdci a žasol som sám nad sebou, pretože nikdy predtým som nebol schopný darovať úsmev bez postranných záujmov.
Moja rodina vždy verne kráčala spolu s Komunitou a ja jej ďakujem z celého srdca, pretože sa mi nikdy neotočila chrbtom, ani keď som si to naozaj zaslúžil. Aj dnes ma podporujú v mojich rozhodnutiach a modlia sa za mňa.
Ďakujem Ti, Pane Ježišu, aj za moje slabosti a chyby, pretože práve vtedy, keď som chudobný a slabý, Ty mi dávaš silu a robíš ma bohatým na Tvoju lásku. Ďakujem Ti, že si vstúpil do môjho života a za všetkých chlapcov, ktorí mi pomohli ostať v tomto Cenacole.
|
Stampa questa pagina
