Volám sa Rainer, mám dvadsaťšesť rokov a pochádzam z Viedne v Rakúsku. Vstúpil som do Komunity z dôvodu mnohých zranení, ktoré mi spôsobila závislosť na drogách. Pochádzam z nekresťanskej rodiny. Moji rodičia sa rozišli, keď som bol ešte veľmi maličký. Ešte dnes si spomínam, ako sa mi v detstve často snívalo o rodičoch, ako sa hádali, čo vo mne vyvolávalo veľa strachu a neistoty. Vyrastal som s mamou a sestrou, otca som videl raz za dva týždne. Veľmi som trpel pre rozdelenie našej  rodiny a prechovával v srdci sen, že jedného dňa sa opäť zjednotí.
V škole začali prvé problémy – zle som sa správal k učiteľom a spolužiakom, pociťoval veľkú závisť voči deťom, ktoré mali jednotnú rodinu. Ako osemročný som kvôli správaniu musel zmeniť školu, čo vo mne vyvolalo ešte väčší pocit odlišnosti od ostatných detí. Doma som začal odvrávať a strácať rešpekt voči mame. Naopak s otcom som bol vždy poriadny, ako on chcel, zo strachu z jeho tvrdosti. Už od malička som mal dvojitú osobnosť, nedokázal som si vytvoriť dobrý vzťah ani len s vlastnou sestrou, často sme sa hádali. V dvanástich rokoch som prvýkrát okúsil alkohol a ľahké drogy. Vtedy som si myslel, že som našiel odpoveď na moje problémy, pretože alkohol mi pomáhal zabudnúť na škaredú situáciu v škole a s rodinou. Začal som žiť život plný ilúzií, zostup do priepasti, ktorý ma veľmi rýchlo priviedol až k pádu do užívania ťažších drog. Nechal som školu a začal pracovať, pričom prvé zarobené peniaze okamžite išli na drogy a alkohol. Považoval som sa za nezávislého a slobodného človeka. Neuvedomoval som si, aké utrpenie spôsobuje moje správanie rodine a snažil sa zamaskovať moje problémy, mylne som veril, že si ich nikto nevšimne. Domov som sa chodil iba umyť a vyspať, akýkoľvek vzťah s rodinou som stále viac odmietal. V sedemnástich rokoch som zažil veľmi škaredú skúsenosť s drogami, pri ktorej môj kamarát skončil v nemocnici. Po návrate domov, keď som sa pozrel do zrkadla, videl som sa ako človeka mŕtveho a neschopného urobiť čokoľvek dobré. Vtedy som si po prvýkrát povedal, že chcem zmeniť život.
Z jedného dňa na druhý som prestal s drogami a prerušil akýkoľvek styk so zlou partiou. Všetko sa zdalo byť v poriadku, medzitým som spoznal moje prvé dievča a všetko išlo dobre. Ani sa mi nezdalo byť pravdou, že som mal v živote také veľké šťastie. Jediná vec, ktorej som sa nedokázal úplne vzdať, bol alkohol. Vždy cez víkend, keď sme sa išli s mojím dievčaťom zabaviť, som si priveľa vypil a pri jednej z takýchto príležitostí mi jeden zo starých kamarátov opäť ponúkol drogy. Prijal som to s presvedčením, že tentokrát budem mať situáciu pod kontrolou. To bol začiatok nového pádu. Prišiel som o dievča a v tom istom období jeden z mojich najbližších priateľov spáchal samovraždu. Myslím, že to bola jedna z najbolestivejších chvíľ v mojom živote. V snahe potlačiť duševnú bolesť som sa začal stále hlbšie prepadávať do zla, stratil prácu a všetko drahé, čo som ešte v živote mal. Moja rodina sa mi snažila byť nablízku, ale ja som odmietal ich pomoc. Vtedy do môjho života vstúpilo ďalšie dievča, ktoré prijímalo moju závislosť, a tak som ju používal ako niekoho, kto mi v ťažkých chvíľach dal za pravdu. Neustále som menil prácu, až kým som neskončil ako čašník v jednej pivárni. Tam som stretol chalana, ktorý bol šesť rokov v Komunite. Keď videl môj smútok, porozprával mi o svojej životnej skúsenosti a o možnosti zmeniť sa. Nezdala sa mi ani pravda to všetko, čo mi hovoril, pretože ja som videl iba drogy a nič iné, ale problémy narastali a dokonca aj moje dievča na mňa začalo tlačiť, aby som sa zmenil. S jej a s otcovou pomocou som začal chodiť na kolokviá a po prvýkrát stretol chalanov z Cenacola. Spočiatku mi bolo ťažké veriť tomu, čo mi hovorili, najväčším problémom pre mňa bolo prijať modlitbu.
Keď som vstúpil do Komunity, videl som usmiatych chalanov, ktorí boli šťastní z toho, čo robili. Zapôsobilo na mňa najmä to, že po prvýkrát v živote mi podával pomocnú ruku niekto, kto ma ani nepoznal, a navyše bez toho, aby chcel niečo na oplátku. Prvé týždne som nechcel ani počuť o modlitbe a o viere. Keď som sa zamýšľal nad vlastnou minulosťou, hovoril som si, že Boh nemôže existovať – akoby mohol dopustiť toľké utrpenie, ktoré som prežil? Keďže som však videl, ako všetci chodili do kaplnky modliť sa, kládol som chlapcovi, ktorému som bol zverený, môjmu „anjelovi strážnemu“, veľa otázok o viere. On mi poradil zájsť si do kaplnky každý večer a zveriť Bohu všetko, čo ma trápilo. Takto začal môj „vzťah“ s Bohom. Bolo to pre mňa ťažké, pretože pred Eucharistiou som začínal vidieť všetko to, čo som v minulosti urobil, a najmä, kým som naozaj bol. Bol som veľmi smutný, no zároveň som mal nádej na zmenu života a vďaka nej som dokázal prijať pomoc a rady od druhých ľudí tak, ako nikdy predtým.
Po mesiaci som dostal krásny dar, možnosť prísť do Talianska a po prvýkrát stretnúť Matku Elvíru. Pri pohľade do jej očí som uvidel veľa nádeje, a hoci som nerozumel tomu, čo mi hovorila, veľmi ma oslovila jej sloboda a chuť do života. Vďaka jej príkladu som sa aj ja odhodlal povedať Bohu „áno“. Na komunitnej ceste som prijal sviatosti Prvého svätého prijímania a Birmovky.
Neskôr som robil po prvýkrát „anjela strážneho“ mladému chlapcovi, a vtedy som pochopil, čo to znamená byť zodpovedný za život druhého človeka. To, čo som prijal, som mal teraz odovzdať. Spoznal som aj veľa svojich chýb – nedostatok trpezlivosti, rešpektu a veľa neistoty a chladnosti. To mi pomohlo pochopiť, že som sa ešte nikam nedopracoval a stále sa mám čo učiť, aj od chalana, ktorý vstúpil do Komunity ako posledný.
Keď som po dvoch rokoch išiel domov na „verifiku“, prežil som veľmi hlbokú a dojímavú skúsenosť – po prvýkrát som uvidel môjho otca plakať nie bolesťou, ale radosťou, a to ma oslobodilo od nespočetných pocitov viny, ktoré ma ešte trápili pre všetko to zlo, ktoré som spôsobil.
Dnes som naozaj rád, že ma Boh priviedol do Komunity, a zo srdca ďakujem mojej rodine, Matke Elvíre, všetkým kňazom a osobám, ktoré som stretol na tejto ceste – dnes som šťastný, že žijem!
|
Stampa questa pagina
