Keď si spomeniem na Antony ho prvý deň, keď prišiel do Komunity, vidím, že bol vnútorne zostarnutý, veľmi smutný a plný hnevu. Roky som sa vôbec nepozeral do zrkadla, nenávidel som svoj život, mojich rodičov a Boha, nenávidel som všetkých.
V Komunite som mal to šťastie, že tu bolo dosť času pozrieť sa do vlastného vnútra a pochopiť, prečo som sa rozhodol zničiť seba samého. Spomínam si že v pätnástich rokoch, krátko predtým, ako som po prvýkrát užil drogy, som bol zavretý v izbe a plakal na posteli. Bolo to presne tak, ako veľakrát opakuje Matka Elvíra – dieťa vo  mne plakalo a kričalo, to dieťa, ktoré som už dlhú dobu odtláčal a nechcel počuť. Narodil som sa matke, ktorá viedla veľmi smutný život, brala heroín, a otcovi, ktorý síce prestal s drogami, ale bol veľmi mladý. Preto ma v piatich rokoch rodičia opustili. Súd ma postupne zveril do náhradnej opatery siedmim, ôsmim rodinám – trpel som bulímiou, vždy som bol druhými deťmi odmietaný a preto som sa uzavrel vo svojom svete. Mojou prvou drogou bolo snívanie – sníval som o tom, že jedného dňa sa stanem veľkou hviezdou, budem milovaný, obdivovaný. Utekal som od mojej bolesti do snov.
Spomínam si, že v ten deň, keď som plakal na posteli, som bol strašne nahnevaný a povedal si – stačilo! Oddnes už nechcem trpieť. Rozhodol som sa už viac netrpieť. Od toho dňa začali moje prvé skúsenosti s drogami, zdalo sa mi, že boli liekom na umlčanie toho dieťaťa, ktoré vo mne plakalo. Vďaka droge som sa už necítil sám, dokázal som prijať seba samého, zbavili ma strachu z druhých ľudí – cítil som sa „naplnený“.
Myslel som si, že som našiel to, čo som potreboval, ale v určitej chvíli realita zaklopala na dvere, ilúzia sa rozplynula a ja som si uvedomil, kým som sa naozaj stal. V sedemnástich rokoch ma otec opäť zobral k sebe a snažil sa mi pomôcť, byť mi nablízku, ale ja som ho prudko odmietal. Mal som strach zmeniť sa. V nasledujúcich rokoch som padal stále hlbšie, úplne som stratil vlastnú identitu, viackrát som sa pokúsil o samovraždu, prešiel som mnohými psychiatrickými klinikami, ale napriek všetkému sa môj stav len zhoršoval. Jedného večera, vyčerpaný životom, som začal kričať, nevediac ani ku komu: „Už nevládzem takto ďalej!“ Dva dni nato som sa dozvedel o existencii Komunity Cenacolo a vystúpil na kopček s komunitným domom v Lurdoch. Hneď ako som vstúpil dnu, cítil som sa ako doma, dojímalo ma, s akou láskou sa ku mne správali ostatní chlapci. Aj v tých najťažších chvíľach jedinou vecou, ktorá ma v Komunite udržala, bola láska bratov.
Bolo pre mňa veľmi ťažké zmieriť sa s mojou minulosťou, v modlitbe sa mi v mysli vynárali mnohé spomienky, ktoré mi naháňali strach, bál som sa zápasiť. Každý deň počas modlitby ruženca, keď som uprene hľadel na Ukrižovaného na stene, kládol som si nespočetné otázky o tom, čo sa prihodilo v mojom živote. Dnes viem, že práve v týchto chvíľach modlitby do môjho srdca vstupovala pravda a ja som prestával pociťovať tú dusivú ťažobu, ktorá visela nad mojou minulosťou. Vtedy sa vo mne rodila nádej a dôvera, že aj ja budem môcť zmeniť život a žiť dobre.
Dôvera, ktorú mi dala Komunita, mi pomohla opäť sa mať rád, mať k sebe úctu a vážiť si aj ľudí, ktorí ma obklopujú. Ako ubiehali roky, zamiloval som si Komunitu, ale musel som ešte zvládnuť veľký zápas a bolesť – odpustiť mojej mame. K tomu bolo treba veľa modlitby a času, veľmi mi pomohla sviatosť zmierenia. Pred dvoma rokmi som za ňou zašiel, požiadal som ju o odpustenie a poďakoval za to, že neišla na potrat. V ten deň som našiel novú radosť, lásku a chuť do života.
Všetko to, čo som mylne hľadal v zlozvykoch, som našiel v Komunite. To opustené dieťa klope každý deň na moje dvere, ale Komunita ma naučila a naďalej ma učí, že sa musím ja sám každý deň rozhodnúť, kto som, že musím objať Antonyho, Antonyho opusteného a namysleného, Antonyho neporiadneho a Antonyho, ktorý ešte občas robí veci preto, aby sa pred druhými ukázal, ale zároveň Antonyho, ktorý chce milovať, chce darovať život... Toto je ten najväčší dar, ktorý mi dal Boh prostredníctvom Komunity.
Aj dnes sú chvíle, keď trpím, ale som šťastným človekom. Nechcem už viac od ničoho utekať, chcem milovať a slúžiť!
|
Stampa questa pagina
