Volám sa Fabio, mám dvadsaťdeväť rokov a už niekoľko rokov žijem v Komunite. Pochádzam z veľmi jednotnej a jednoduchej kresťanskej rodiny. Pretože som bol najmladším z troch bratov, dostávalo sa mi veľa pozornosti. Vzťah, ktorý sme mali s rodičmi, veľmi otvorený a priateľský, vo mne vzbudzoval potrebu byť ako moji bratia, držať s nimi krok, ale keďže som bol oveľa krehkejší, nedarilo sa mi to a preto som sa začal ukrývať za prvými maskami a strachom. Myslím si, že práve z mojej precitlivenosti a z neschopnosti prijať vlastné slabosti sa vo mne zrodila potreba byť  silnejší a ukrývať to, kým som bol v skutočnosti. V škole, na futbale a vo všetkých ostatných veciach som pociťoval nutnosť byť prvý, byť braný do úvahy, byť uznávaný vlastnou rodinou a všetkými. Prirodzene, čoskoro som si uvedomil, že to, kým som v skutočnosti bol, nikdy nebude tým, po čom snívam. Najdôležitejšou vecou bolo získať a mať všetko, po čom som túžil bez toho, aby som si to zaslúžil vlastnými silami, jednoducho som bral za každú cenu. V štrnástich rokoch som prvýkrát okúsil drogu – nedele strávené po diskotékach a rôzne priestupky mi dávali pocit slobody, zdalo sa mi, že som nepotreboval nič a nikoho. Trvalo to ale krátko – už asi po roku si moja mama všimla zmeny na mojom správaní a tak sa všetko odhalilo. Začali prvé sedenia s psychológmi, kontrolovanejší život a na nejaký čas, aj vďaka niektorým aktivitám mládeže vo farnosti, veci išli lepšie. Spomínam si, že chvíľku som sa dokonca cítil dobre. Nadviazal som priateľstvo s dievčaťom, čo vo mne vyvolalo dojem, že som konečne vyriešil moje problémy, cítil som sa šťastný. Potom, ako sa chuť novosti stratila, začal som sa opäť stretávať so starými „priateľmi“ a nanovo brať drogy. Začal som žiť dvojitý život, jeden ako dobrý a čestný chlapec, druhý plný zlých spôsobov zábavy, falošnosti a prehreškov. Môj život sa začal pomaličky rúcať – nechápal som ani ja sám, kým som, čo som chcel, kam som sa chcel dopracovať. Nasledujúce obdobie bolo naozaj ťažké - pociťoval som stále intenzívnejšie vnútorné utrpenie. Zmätenosť a opustenosť ma dusili a jediným účinným liekom na to všetko bola droga.
Čoskoro sa mi to všetko začalo vymykať z rúk – situácia v rodine bola stále ťaživejšia, nezhody a falošnosť narastali. Ešte viac som sa uzavrel do seba a odizoloval od všetkého a od všetkých. Pod tlakom rodiny som sa snažil vyriešiť situáciu vlastnými silami, ale všetko bolo zbytočné, sám som sa nedokázal postaviť na nohy. Začal som strácať nádej, myslieť si, že môj život sa nemôže zmeniť, cítil som sa zahalený temnotou, stratil som zmysel pre akékoľvek hodnoty, všetky záujmy, moju dôstojnosť, nevidel som východisko. Moji rodičia začali bez môjho vedomia navštevovať Komunitu. Jedného dňa ich veľmi oslovilo to, čo počuli na stretnutí rodín v Jesolo a povedali mi, že sa boli porozprávať s mimoriadnymi ľuďmi. Dodnes si spomínam, ako môj otec vyslovil tento prívlastok so slzami v očiach. Na počudovanie som nič neodpovedal, prijal som ich slová mlčaním. Začali sme s kolokviami. Bolo to veľmi ťažké obdobie, nachádzal som veľa výhovoriek, aby som sa nemusel zmeniť, ale vďaka odhodlaniu mojej rodiny sa mi nakoniec podarilo vstúpiť. Vstúpil som do domu „Panna Mária mládeže“ v Slovinsku.
Štyri dni pred Vianocami dom napĺňala radostná a slávnostná atmosféra, čo vo mne vyvolávalo nepríjemné pocity a zároveň mi spôsobovalo ešte väčší smútok. Bol som unavený, opustený, prázdny, ale pritom som mal nádej, že sa niečo predsa len môže zmeniť.
Spomínam si na Vianočnú noc – vyšli sme po adorácii z kaplnky, všetci sa objímali a blahoželali si navzájom. Nikdy predtým som sa necítil taký smutný a opustený ako v tej chvíli. Tento smútok a opustenosť však boli v momente rozlámané poklepaním po pleci a úprimným úsmevom plným lásky. Nijaké slovo, ale toto konkrétne gesto vnieslo do môjho srdca záblesk svetla a nádeje. V tej chvíli sa v mojom vnútri začalo rodiť niečo nové, na malý moment som opäť v sebe našiel nádej v život, ktorú som už dávno stratil. Pomaly začali vychádzať na povrch moje chyby, ale nikto ma z nich neobviňoval, naopak, videl som, že boli prijímané bez toho, aby mi ich vyhadzovali do tváre. Preto som sa aj ja začal prijímať taký, aký som, bez toho, aby som potreboval niečo ukrývať, byť niekým iným. Toto všetko ma napĺňalo nádejou, ktorá mi dávala silu a chuť zmeniť môj život.
Moja cesta pokračuje každý deň. Snažím sa naučiť žiť v pravde, aj keď ma to stojí veľa námahy, žiť v pokore, ktorá mi pomáha prijať sa a prijať iných, vo viere, ktorá mi dáva silu zveriť sa do Božích rúk v každej situácii. Prostredníctvom živého stretnutia s Ježišom sa učím dať pravú hodnotu jednoduchým veciam a drobným skutkom žitým v jednoduchosti všedných dní, ktoré ma napĺňajú radosťou. Nikdy by som si nebol pomyslel, že pravá radosť spočíva v žití jednoduchých vecí s väčšou hĺbkou.
Dnes pre mňa Komunita znamená: žiť deň za dňom s ochotou a pripravenosťou slúžiť tým, ktorí ma obklopujú, snažiť sa vstať po každom páde, prijať sa taký, aký som, s nádejou, že sa môžem vždy zlepšiť a s dôverou, že chcem stráviť môj život konaním dobra. Aj čo sa týka mojej rodiny, všetko sa zmenilo. Konečne môžem povedať, že som si s nimi vybudoval pravdivý, priezračný a otvorený vzťah. Paradoxne práve vzdialenosť, ktorá nás v týchto rokoch oddeľovala, mi pomohla uvedomiť si ich dôležitosť a ich lásku ku mne, a to mi umožnilo zblížiť sa s rodinou ako nikdy predtým.
Každý deň ďakujem Ježišovi za všetko, čo mi dáva prostredníctvom Komunity – vďaka nemu som pochopil, že to, na čom najviac záleží, je úprimnosť srdca.
Ďakujem Komunite za možnosť začať tento nový život a môcť ho žiť naplno každý deň.
|
Stampa questa pagina
