Volám sa Karim, mám dvadsaťjeden rokov a s radosťou sa cítim byť súčasťou veľkej rodiny Komunity Cenacolo. Keď sa zamýšľam nad mojím životom, nechce sa mi ani veriť, ako Boh zachránil mňa a moju rodinu z temnoty, ktorá nás pohlcovala. Aj ja som mal problémy so závislosťou na drogách. Už v dvanástich rokoch som začal užívať prvé drogy, ale myslím si, že ešte skôr ako sa to všetko stalo, mojím základným problémom bola falošnosť, ktorá sa vo mne zakorenila už do detstva.  Pochádzam z dobre postavenej rodiny, ktorá sa vždy snažila vychovať ma ku kresťanským hodnotám, ale podobne ako v mnohých iných rodinách, bolo to tak skôr z „tradície“, ako zo skutočnej viery. Preto som prežíval obrovský odpor voči Cirkvi, a hneď ako som mohol, okamžite som dobré návyky odmietol. V dvanástich rokoch sa narodil môj brat a zároveň začal môj pád. Rástol som a samozrejme bolo odo mňa požadované dodržiavanie určitých pravidiel, ktoré som však nedokázal nikdy prijať. Nikdy som si neuvedomil všetky tie obety, ktoré pre mňa boli robené, žil som zaslepený mojimi prehnanými nárokmi. Keď som sa cítil slabý, droga mi pomáhala potlačiť slabosť, no zároveň vyvolávala trpkosť voči mame a otcovi, ktorí si hneď od začiatku uvedomovali moje problémy. V trinástich rokoch som začal brať kokaín. Môj život sa zmenil na šialenú honbu za drogou, ktorá ma uspokojovala zo všetkého najviac. V sedemnástich rokoch mi nič neostalo: ani škola, ani práca, ani rodina - bol som sám a zúfalý. Tí, ktorých som v tom čase považoval za mojich priateľov, ani nevedeli, ako sa volám. V tejto pre celú rodinu veľmi bolestivej životnej situácii sa do uší mojej mamy dostala informácia o Komunite. Keď ma po neviem koľký raz nachytala, ako som doma kradol peniaze a predával drogy, bol som postavený pred voľbu – buď Komunita, alebo ulica! Zaslepený pýchou som si vybral zdanlivo ľahšiu cestu, čiže odchod z domu, ale netrvalo to dlho. Po návrate domov som našiel mojich rodičov jednotných a odhodlaných ako nikdy predtým – upriamovali ma na jedinú cestu, Komunitu. Dokázali ma presvedčiť a priviesť do Medžugoria a tam, bez toho, aby som si to jasne uvedomil, som vstúpil do nového života. Boh bol živý!
Ťažkosti na seba nedali dlho čakať, najmä preto, lebo som bol mladý a „sníval“ ešte o slobode, ktorú dáva svet, ale časom som dokázal pochopiť skutočnú hodnotu mnohých vecí. Okúsil som chuť obety, ktorej som sa predtým starostlivo vyhýbal, objavil som dar práce, ktorá ma hneď od začiatku priťahovala, nadchýnala, až som si ju zamiloval, naučil som sa modliť a svetlo Božieho odpustenia mi dalo silu požiadať o odpustenie môjho brata za zlý príklad, aký som mu dal. Ďakujem za to, že počas týchto rokov som sa nikdy necítil vnútorne ustrnutý, vždy som aj napriek ťažkostiam kráčal vpred a učil sa dôverovať. Teraz žijem v dome v Lorete, pod ochranou Panny Márie, ktorá až do dnešného dňa viedla moju cestu. V tomto dome som zažil ten najväčší rast, vďaka pomoci chalanov, s ktorými žijem, tu som mohol vidieť konkrétne zmeny na mojom charaktere a pokračovať v serióznej práci na sebe. Najväčšiu pomoc som našiel v osobnej adorácii a v modlitbe vo Svätom domčeku, v ktorom žila Mária a ktorý je dnes chránený v Loretánskej bazilike. Panne Márii som zveril moje najhlbšie zranenia, aj pekné a čisté túžby, ktoré si nesiem v srdci.
Ďalším milostivým momentom bola komunitná skúsenosť prežitá s mojím otcom. Mohol som skutočne vidieť, ako Boh vypočul moje modlitby – nikdy predtým som nevidel môjho otca plakať. Počas dní spoločne prežitých v pravde sme úplne novým spôsobom znovu vybudovali náš vzťah – skutočný zázrak!
Pozrite, dnes som tu a nikdy by som si nebol pomyslel, že budem takýto: spokojný, naplnený a s veľkou chuťou pokračovať v tejto ceste bez toho, aby som si určoval časové hranice, mám veľa pekných túžob, ktoré sa zrodili v mojom srdci a ktoré chcem zrealizovať.
Zo srdca ďakujem Panne Márii za to, že ma zachránila v takom mladom veku. Ďakujem môjmu otcovi a mojej mame za odvahu a rozhodnosť, s akou ma upriamili na Komunitu, pretože bez ich rozhodnosti by som nikdy nemohol objaviť, aký krásny je život vo viere.
|
Stampa questa pagina
