Volám sa Tomislav a pochádzam z mesta Zara v Chorvátsku. Som najstarším synom. Ako dieťa som bol veľmi živý a otvorený. Prežil som detstvo vo veľmi peknej a harmonickej rodinnej atmosfére, obklopený láskou. Moje problémy začali v trinástich rokoch – s partiou spolužiakov sme po škole po prvýkrát vyskúšali alkohol a marihuánu. Takto do môjho života vstúpilo zlo. Aby som ukryl moje konanie, začal som klamať, najskôr v rodine a potom všetkým. Bol som presvedčený, že som objavil skutočný život, ktorý spočíval v chodení z jednej oslavy na druhú. Zábava nemala  konca. Moje rozhodnutie bolo: „Budem celý život fajčiť marihuánu, a to mi stačí. Nebudem brať nič iné, nikdy. Nikdy sa nestanem narkomanom ako tí, ktorých vidím v hroznom stave na ulici.“ Čas bežal a na nočných zábavách som vyskúšal najskôr syntetické drogy a nakoniec aj heroín. Bol som si istý, že bez problémov udržím pod kontrolou zlo, ktoré ma stále viac oblúzňovalo. Pomaličky ma zlo zotročilo, takmer bez toho, aby som si to uvedomil. Spočiatku sa mi podarilo všetko ukryť pred očami rodičov, ale nakoniec sa dozvedeli, že majú syna narkomana. Od tej chvíle začali medzi nimi vážne nezhody – jeden mi chcel pomôcť jedným spôsobom, druhý iným. Ja som využíval túto situáciu a často ostával s mojím otcom, pretože mi dôveroval a veril, že sa môžem nejakým spôsobom zachrániť. Ale časom sa situácia zhoršovala. Dni boli všetky rovnaké, pomaly som strácal dôveru všetkých a moja dôstojnosť veľmi utrpela. Nikto nechcel mať nič do činenia s narkomanom. Vynašiel som si všemožné spôsoby, ako sa dostať k droge – bol som schopný klamať a okrádať všetkých. Tak prišli prvé problémy so zákonom. Keď som sa dotkol úplného dna, moji rodičia, ktorí už nevedeli ako inak mi pomôcť, mi navrhli vstup do Komunity. S veľkými ťažkosťami som urobil kolokviá a vstúpil. Prvé mesiace som ani nechápal, kde som, mal som vo vnútri obrovský zmätok a veľký zápas. Vtedy bolo pre mňa veľmi ťažké vidieť svetlo. Po nejakom čase som si však vďaka chlapcom, ktorí už boli dlhšie v Komunite, začal uvedomovať nezvyčajnú rodinnú atmosféru, ktorá ma objímala a podnecovala k napredovaniu. Všetci ma mali radi a snažili sa mi pomôcť. Bolo to, akoby som sa pomaly preberal z dlhého zimného spánku – vtedy som po prvýkrát uvidel svetlo, hoci ešte na konci tunela. Najťažším krokom bolo vykoreniť lož a zlomyseľnosť z môjho srdca, prijať seba samého so všetkými slabosťami. Cítil som sa nadradený voči všetkým, oklamaný „rozumovými dôvodmi“ som si myslel, že nikoho nepotrebujem. Preto som ostával stále sám.
Našťastie som stretol niektorých chalanov v Komunite, ktorí boli vďaka modlitbe šťastní a naplnení. Vtedy som pochopil, že jediným východiskom bolo kľaknúť si a požiadať Boha o pomoc – začal som sa modliť. Spočiatku som narazil na mnohé ťažkosti, nechcel som vidieť pravdu o sebe a utekal som od Boha a od všetkých. Som jedným z tých, ktorí potrebovali veľa času na to, aby prijali Božiu lásku, aby si uvedomili, že Boh ma miluje práve takého, aký som. Nemal som sa rád a preto som si myslel, že ani Boh nemôže milovať človeka, ako som ja. Dnes cítim, že som otvoril novú kapitolu v mojom živote. Mám v srdci veľa nádeje, ktorá sa rodí z toho, že žijem skutočné životné hodnoty.
Túžim sa poďakovať Komunite, pretože mi otvorila cestu k Pánovi, pretože ma prijala takého, aký som a dala mi možnosť zmeniť život. Ďakujem bratom, ktorí ma prijali, za dar skutočného priateľstva, ktoré mi pomohlo vytrvať v Komunite. Dnes už nežijem pre seba, ale pre druhých, a chcem dávať stále viac!
|
Stampa questa pagina
