Volám sa Michael, mám dvadsaťštyri rokov a pochádzam z Rakúska. Vyrastal som v kresťanskej rodine, kde mi nikdy nič nechýbalo a kde bola vždy praktizovaná viera. V dvanástich rokoch som sa začal búriť proti tomu všetkému, čo sa žilo v rodine, a preto som sa stále viac uzatváral a stával ustráchaným a ostýchavým. Aj v škole si spolužiaci začali zo mňa uťahovať, keďže som bol kresťan a chodil do kostola. Cítil som sa odstrčený a sám, preto som začal byť iným človekom doma a v škole. V .jpg) škole sa mi prestalo dariť, ale nechcel som, aby sa o tom dozvedela moja rodina, takže som začal hovoriť prvé klamstvá. Vtedy som tiež začal fajčiť prvé cigarety a nasledovať zlé príklady.
Veľakrát sa mi rodičia snažili pomôcť, ale ja som nechcel hovoriť o sebe zo strachu, že ich sklamem. Preto som im klamal stále viac a utekal pred nimi, aby som nemusel riešiť moje ťažkosti. V pätnástich rokoch som odišiel z domu a išiel sa učiť za kuchára – čašníka, pričom som si myslel, že ak budem sám, budem môcť robiť všetko, čo chcem. Stále viac som sa vzďaľoval od rodiny a nechcel, aby vedeli čokoľvek o mojom živote. Začal som piť alkohol, fajčiť „trávu“ a zaplietol sa do nezdravých vzťahov s dievčatami. Doma som kradol peniaze, pretože moje mi už nestačili. Rodičia boli stále viac ustarostení, ale moja bežná odpoveď znela: „Všetko ide dobre, všetko je O.K.“ Aby som ich upokojil a ukázal sa ako dobrý chalan, chodieval som do modlitebnej skupiny, hoci som už neveril ani v Boha, ani v seba samého. Aj v práci som to iba tak ťahal a myslel len na zábavu.
Po dvoch rokoch mi jeden kamarát rozhodným hlasom povedal: „Ak neprestaneš s marihuánou, naše priateľstvo sa tým končí!“ S jeho pomocou som na nejaký čas naozaj prestal, ale ako čašník pokračoval som s alkoholom a diskotékami až do rána. Sužovali ma pocity hlbokého smútku a osamelosti, ale sám som to už nedokázal zmeniť. V osemnástich rokoch následkom nehody môj priateľ zomrel. Bol veľmi veriaci a povzbudzoval ma navštevovať modlitebné stretnutia. V tej chvíli som sa obrátil chrbtom k Bohu a stratil aj ten posledný kúsok viery, ktorý mi ostával. Ešte viac som sa vzdialil od rodičov a narukoval do armády, myslel som si, že mi to pomôže zabudnúť na minulosť a začať odznova, ale práve tam som úplne podľahol mojim slabostiam. Počas jednej neobyčajne studenej noci, keď som mal stráž na hraniciach, cítil som sa hlboko sám a opustený, prežil som pocit nesmierneho smútku. To vo mne vyvolalo spomienky na modlitby z domu, na piesne... a začal som sa modliť. Odrecitoval som niekoľko Zdravas Mária a celým srdcom povedal Bohu: „Ak si, pomôž mi!“
O niekoľko mesiacov nato prišla odpoveď – moja mama sa ma opýtala, či chcem vstúpiť do Komunity. V prvej chvíli som odmietol, lebo sa mi zdalo, že Komunita bola iba pre „narkomanov“, a ja som sa ním necítil byť. Potom prešlo niekoľko týždňov, popremýšľal som nad všetkým a povedal si: „A vlastne prečo nie, na chvíľku pôjdem nabrať síl, odídem na nejaký čas do Talianska, utečiem od problémov...“ Keď som začal kolokviá, prvá vec, ktorá ma oslovila, boli oči chlapcov, čisté a plné svetla. Zanedlho som vstúpil do domu v Rakúsku a po pár týždňoch bol preložený do Talianska. Tam som narazil na všetky moje slabosti – bolo pre mňa veľmi ťažké naučiť sa nový jazyk, veľmi som musel zápasiť s vlastnou lenivosťou, pýchou a nervozitou, s mojou neistotou, strachom a ostýchavosťou. Pomaly som začal dôverovať a pracovať na sebe bez toho, aby som utekal sám pred sebou. Konečne som našiel skutočných priateľov, ktorí mi boli nablízku v ťažkých chvíľach, ktorí mi pomohli vidieť pravdu o mne. Opäť som sa začal modliť a to mi pomohlo otvoriť sa Ježišovi a zmieriť sa s Bohom.
Po nejakom čase som dostal príležitosť prežiť komunitnú skúsenosť s mojím otcom, po prvýkrát som sa s ním dokázal otvorene porozprávať a požiadať ho o odpustenie, poďakovať sa mu za všetko, čo pre mňa urobil. Cítil som môjho otca tak blízko ako nikdy v živote a najsilnejším momentom bolo, keď ma aj on požiadal o odpustenie za svoje chyby. Nakoniec sme sa objali a obaja plakali od radosti. Som rád, že ho dnes dokážem vidieť ako dobrého otca, ktorý ma pozná a dáva mi dobré rady. Dnes ďakujem Bohu a Komunite za obnovený krásny vzťah s mojimi rodičmi, mojim bratom a sestrou. Veľakrát ešte prežívam ťažké chvíle, ale usilujem sa ich prekonať, chcem sa stať dospelým a pravdivým mužom.
Ďakujem Komunite za to, že dôverovala vo mňa viac, ako ja sám, a to zo mňa urobilo nového človeka!
|
Stampa questa pagina
