Volám sa Michele a môj „príbeh temna“ sa začal v pätnástich rokoch, keď som skončil školu a začal pracovať. Spomínam si, ako som večer prichádzal domov a videl môjho otca, ktorý bol už dlhé roky chorý a jeho stav sa stále zhoršoval, a moju mamu vždy pri ňom. V dome chýbala prítomnosť rodičov a v niektorých chvíľach by som si prial mať sa s kým porozprávať. Mal som troch starších bratov,  už narkomanov, bol som najmladší a vždy tak trochu utláčaný. Oni si domov vodili svojich kamarátov a napriek všetkému sa zdali byť spokojní, preto som aj ja začal fajčiť „trávu“ s tým, že to vlastne ani nebola droga, iba látka, ktorá mi pomáhala cítiť sa lepšie. Vtedy ma zlo oblúznilo, všetko sa mi zdalo krajšie. Keď som „fajčil“, akoby ma ľudia mali radšej a problémy sa strácali. Ani som sa nenazdal a mal som dvadsať rokov, bez toho, aby som prežil obdobie dospievania. Chodil som von s chalanmi, ktorí boli vždy starší odo mňa, snažil sa zabaviť najviac, ako sa dalo. Jedného dňa zomrela moja mama a môj svet sa tým zrútil. Akoby to nestačilo, po mesiaci umrel aj môj otec a ostal som sám. Už dávnejšie som sa vzdialil od viery a myslel si, že Boh neexistuje. Aby som necítil vnútornú bolesť, začal som užívať stále ťažšie drogy, nasledovať mojich bratov a klesať stále hlbšie až do takej miery, že aj moja babka, ktorá bývala s nami, sa rozhodla radšej odísť do domova dôchodcov. Bola mi ako mama, starala sa o mňa veľa rokov a jej odchod bol prvým momentom, keď som si začal uvedomovať, že som ničil vlastný život a všetko okolo mňa. Pokúsil som sa vstúpiť do jednej komunity, štyri mesiace som bral metadón a iné lieky za účelom detoxikácie. Keď sa moja myseľ trošku vyjasnila, uvedomil som si, že som bol stále tým istým človekom, s rovnakou mentalitou, a preto som z tej komunity odišiel a začal opäť s tou istou partiou a návykmi. Myslel som si, že mojím osudom bolo byť navždy narkomanom. Jedného dňa som sa pohádal s bratmi a odišiel z domu – to mi pomohlo veľmi dobre si uvedomiť, že môj život bol zničený. Moja rodina, moji bratia, moja priateľka, moji kamaráti...všetci ma opustili a ostal som úplne sám. Práve v tejto opustenosti som uvidel prvé Ježišovo znamenie – pomohol mi stretnúť sa s modlitebnou skupinou, ktorá poznala Komunitu Cenacolo a priviedla ma na prvé kolokviá. Prvý dojem bol veľmi tvrdý. Chlapci, ktorí ma prijali, mi predložili cestu, ktorá pozostávala z mnohého odriekania a obety, a na osobu ako ja, ktorá neuznávala pravidlá a vždy robila, čo chcela... to bolo príliš! Po návrate domov a po modlitbe spolu so skupinou som pochopil, že človek ako ja sa musí úplne rozísť s minulosťou a nesmie sa uspokojiť s kompromisom. Musel som sa zriecť všetkého – od cigariet až po dlhé vlasy a všetko ostatné... a takto som vstúpil.
Prvé mesiace boli veľmi tvrdé, každý deň mi chodila po rozume myšlienka odísť, ale na druhej strane som pociťoval akúsi silu, ktorá ma držala v Komunite. Dnes viem, že tou silou bol Ježiš, prostredníctvom chalanov, ktorí žili so mnou. Keď som prežíval ťažké chvíle, vždy bol niektorý z nich pripravený stáť po mojom boku. To, čo mi vždy v živote chýbalo, som našiel v Komunite – skutočnú a jednotnú rodinu. Po roku v Komunite som vážne ochorel – zistili mi rakovinový nádor, preto som uvažoval odísť z Komunity. Hovoril som si: „Keď sa to tak vezme, zvládol som jeden rok, prežil veľa krásnych vecí...“, ale v hĺbke som dobre vedel, že to bolo pokušenie ujsť pred problémami, tak ako v minulosti. Vedel som, že ak ostanem v Komunite, nebudem môcť utiecť pred utrpením, budem mu musieť čeliť. Išiel som teda do kaplnky a rozplakal sa. Pán mi pomohol pochopiť, že som sa ešte k ničomu nedopracoval a ten kríž, ktorý som mal niesť, bol začiatkom novej cesty. Rozhodol som sa ostať. To bol pre mňa zároveň začiatok modlitby srdcom. Áno, aj predtým som sa modlieval ruženec, ale teraz som začal cítiť, že môj vzťah s Bohom bol skutočne osobný. Ako ubiehali mesiace, cítil som sa skutočne vyrovnaný a pokojný, dokonca aj chlapci, ktorí práve vstúpili do Komunity, prichádzali za mnou s prosbou o radu. Žasol som nad tým, že prichádzali práve za mnou, ale teraz chápem, že môj kríž bol uzdravujúci pre mňa a aj pre nich – videli vo mne vzkriesenie. To mi dodalo silu napredovať a vďaka modlitbe sa všetko vyriešilo a ja som sa aj fyzicky uzdravil.
Musím sa naozaj poďakovať Komunite za nesmiernu radosť, že som mohol odísť do misií. Ďakujem predovšetkým Ježišovi za veľkú dôveru, ktorú má vo mňa, pretože aj napriek tomu, že som dlhé roky iba ničil všetko, čo ma obklopovalo, On mi dnes zveril službu deťom. Dobre si pamätám, ako nám Matka Elvíra pred naším odchodom povedala, že otvorila misie najmä pre nás, mladých ľudí, pretože deti sú pre nás darom! A ja som to naozaj zažil, pretože keď som sa ocitol v misiách, začal som vidieť všetky zranenia z môjho detstva a zároveň sa začali uzdravovať! Keď sa deti vracali zo školy, niektoré z nich sa občas pobili. Spomenul som si, ako som ja v triede vyvádzal a potom mi môj otec dal trest. Keď som sa trápil kvôli nim, pochopil som, čo si pre mňa vytrpel môj otec. V dvadsiatich piatich rokoch som sa aj ja „stal otcom“, citovo som sa na tie deti naviazal a preto všetko, čo „nastvárali“ v škole, som pociťoval ako vlastnú zodpovednosť.
Pochopil som, že drogy boli iba dôsledkom niečoho iného, že ak som začal „blbnúť“, bolo to preto, lebo som odmietal vidieť môjho otca chorého, nechcel som trpieť pre stratu mojich rodičov, a pre mnoho iných vecí, ktoré ma nikto nenaučil žiť. Cítil som sa iný ako ostatní chlapci v mojom veku, musel som byť už „veľký“ bez toho, aby som prešiel citlivou, ale dôležitou životnou fázou, ktorou je obdobie dospievania. Teraz som z tohto kríža vzkriesený. Láska, ktorú som dostal od Boha prostredníctvom priateľov a detí z Komunity vyplnila prázdnotu a uzdravila zranenia z minulosti. Dnes môžem už iba vysloviť veľké a nekonečné ďakujem.
|
Stampa questa pagina
