Volám sa Petar, mám dvadsaťsedem rokov a pochádzam z Chorvátska. Chcem sa poďakovať Pánovi za zázrak nového života, ktorý som získal na tejto ceste.
Keď sa obzriem za minulosťou, aký som bol pred niekoľkými rokmi, uvedomujem si, že som bol vtedy stratený a zmätený, bez záujmu zmeniť môj spôsob života, hľadajúci stále niečo viac... „viac“, ktoré som nakoniec neomylne nachádzal v zlých veciach. Pred mojimi priateľmi som bol nútený ukazovať sa niekým iným, ako som bol v  skutočnosti, jednoducho preto, aby ma prijali, a tu začali prvé problémy – začal som si nasadzovať „masky“ a byť niekým, kým nie som.
Moji rodičia ma vždy mali radi, ale keďže boli separovaní, stále som menil domov. Navštevoval som chvíľku jedného a chvíľku druhého a začal zneužívať ich dobrotu a pocity viny na to, aby som získal veľa materiálnych vecí.
V pätnástich rokoch som mal v sebe strašne veľa otázok, v srdci som si niesol celý svet plný pochybností a hľadania, túžil som po niečom, čo by dalo môjmu životu zmysel a hľadal spôsob, ako dostať zo seba všetko to vnútorné utrpenie, ktoré som prežíval. Takto som sa na strednej škole po prvýkrát stretol s „ľahkými“ drogami, začal utekať zo školy, ostávať vonku dlho do noci, piť... Toto pre mňa znamenalo byť slobodný a cítiť sa „niekým“, zdalo sa mi, že práve takýto život som odjakživa hľadal a konečne našiel. Nikdy ma ani len nenapadlo myslieť si o sebe, že som mal problémy alebo bol narkomanom – veď som sa iba zabával! Nevidel som, ako ma to všetko postupne vzďaľovalo od rodiny, od môjho brata a všetkých tých, ktorí ma mali naozaj radi.
O niekoľko rokov nato som sa vďaka mojim rodičom ocitol pred bránami domu „Pole života“ v Medžugorí – bol som závislý na heroíne, zúfalý a hľadajúci pomoc. To, čo vyzeralo ako zábava, sa zmenilo na peklo.
Na začiatku cesty v Komunite som na svoj život pozeral ako na veľké zlyhanie, zdalo sa mi, že sa všetko okolo mňa zrútilo a neostala nijaká nádej. Dobre si spomínam, ako som prvé dni nedokázal prijať, že som skončil na podobnom mieste, v Komunite, bál som sa, čo so mnou bude. Bolo mi čudné vidieť chlapcov, ako sa v kaplnke modlili s ružencom v ruke, ako spievali Pánovi... ale to, čo na mňa počas prvých dní zapôsobilo, bol ich neustály úsmev! Videl som, že im bolo dobre, boli spokojní, slobodní, otvorení, v ich očiach bolo pravé svetlo a vtedy som si povedal: „Aj ja chcem byť ako oni, normálny.“ Vďaka priateľstvám, ktoré som v Komunite našiel, som dodnes tu a kráčam spolu s mnohými ďalšími mladými ľuďmi, ktorým túžim odovzdať dobro, ktoré som dostal. Ďakujem všetkým chlapcom, ktorí ma naučili modliť sa, hovoriť o sebe, žiť v pravde a byť sám sebou. Dnes som šťastný, pretože žijem krásne a čisté veci, pretože som objavil jednoduchý a pravdivý život. Naučil som sa čeliť vlastným problémom, byť priateľom sebe samému, mať rád druhých ľudí.
Ďakujem Panne Márii za všetky dobré túžby, ktoré zasiala do môjho srdca počas týchto rokov, a za to, že som dnes živý. Ďakujem!
|
Stampa questa pagina
