|
Volám sa Piero, mám dvadsaťtri rokov a naozaj pokladám za dôležité vyrozprávať vám svoj životný príbeh, pretože podobnú smutnú skúsenosť podľa mňa prežívajú mnohí mladí ľudia, je niečím, čo nás spája, a preto môže byť moje rozprávanie užitočné pre niekoho, kto trpí tak, ako som aj ja kedysi trpel. Keď premýšľam nad  cestou, ktorou dnes kráčam v tejto škole života, kde sa učím mnohým veciam, musím sa poďakovať Matke Elvíre za jej „áno“ Bohu a tiež všetkým priateľom z Komunity, ktorí ma vždy podržali.
Chcem vám porozprávať, prečo som tu – keby som sa nedotkol samého dna, nikdy v živote by som sa nerozhodol pre podobnú možnosť. Avšak v živote som sa dostal do bodu, kedy som pochopil, že som tak už nemohol ďalej žiť. Komunita mi pomohla počas týchto rokov si uvedomiť, že všetky tie chyby, ktorých som sa dopustil v mladosti, vo mne začali klíčiť už v útlom detstve, pretože už vtedy ma tlačilo bremeno obrovského strachu – bol som hanblivý, a to mi ostalo podnes, neprestávam bojovať s mojou ostýchavosťou, ale v detstve sa z mojej hanblivosti stávala uzavretosť, komplexy a strach. Pomaly ale isto som potreboval niečo „viac“, aby ma druhí prijali. Domov mi neposkytoval pokojné prostredie, v ktorom by som sa mohol otvoriť. Len výnimočne prichádzali krátke svetlé chvíle, keď som dokázal hovoriť o sebe, ale častejšie som všetko držal vo vnútri. Následkom toho som sa pred ľuďmi cítil ako „hlupák“.
Zistil som, že chlapci z posledných školských lavíc boli oveľa „zaujímavejší“ ako ostatní spolužiaci. Začal som sa s nimi spolčovať, čiastočne zo zvedavosti, a tiež pretože ma priťahovali. Svojím správaním sa veľmi líšili od druhých spolužiakov a ja som začal žiť ich životom. To mi konečne dodávalo pocit dôležitosti a možnosť ukázať „kto som ja“, teda prejaviť sa. Potom pravdaže prišli mnohé nesprávne ponuky – spoznal som alkohol a onedlho na to drogy. Vlastnú rodinu som začal odmietať, cítil som sa v nej cudzo, bolo mi lepšie s mojimi „priateľmi“.
Niekedy sa mi aj dnes, po piatich rokoch, vynárajú z pamäte spomienky na drogy. Uvedomujem si, že ak som ich bral taký dlhý čas, bolo to preto, lebo sa mi to páčilo, drogy mi umožňovali uniknúť, zbaviť sa strachu a neistoty, ktoré ma obyčajne blokovali. Môžem povedať, že ako narkoman som prežíval „chvíľku raja“, kedy sa mi zdalo, že som konečne našiel svoje miesto a dobrý pocit uprostred ľudí. Naozaj som bol presvedčený o tom, že som konečne našiel niečo, v čo môžem veriť, a hovoril som si: „Odteraz je toto môj nový životný štýl, moja životná voľba.“ Preto som v sedemnástich rokoch odišiel z domu. Stretol som dievča, ktoré bolo ešte krehkejšie odo mňa, „povodil ju za nos“ a stiahol do môjho spôsobu života. Nakoniec som išiel s ňou žiť. Bol som presvedčený, že som sa konečne striasol „bremena“ rodiny, ktorá ma kontrolovala, nebol už nik, kto by ma nútil chodiť do školy, robiť určité veci, plniť si povinnosti, a vtedy som si povedal: „Konečne som slobodný, nemusím nikoho poslúchať, môžem si sám rozhodovať o vlastnom živote!“ Ušiel som od všetkého, vyskúšal mnoho rôznych škôl – vydržal som vždy len niekoľko mesiacov, potom išiel robiť, nijakú som nedokázal ukončiť, s výhovorkou, že sa mi to celé nepáčilo. Ale skutočnou príčinou bola moja neschopnosť, cítil som sa ako skrachovanec a porovnávanie s druhými ma sťahovalo stále hlbšie, cítil som sa zle, nezvládal to... až ma jedného dňa napadla takáto myšlienka: „Oddnes sa stávam narkomanom a nič iné ma nezaujíma, vytvorím si vlastný svet a tak budem žiť!“
Teraz musím uznať, že bolo pre mňa vlastne šťastím, keď som niekoľkokrát skončil v nemocnici a mal problémy so zákonom, pretože ma to priviedlo do úzkych. Tou najtiesnivejšou vecou, ktorá ma čakala po každom návrate domov, bola samota. Aby som dokázal s niekým komunikovať, bol som nútený vytvoriť si a predstierať inú osobnosť. Moju pravú tvár som skrýval, dusil v sebe a nakoniec som vlastne ani sám nevedel, kto som. Vždy som bol niekým iným.
Keď mi moja mama hovorila o Komunite, odvetil som: „Nemyslím si, že by mi mohla pomôcť!“, a ona na to: „Pozri, tam ťa majú radi.“ Tieto slová mi ostali vryté do pamäti. Potom dodala: „Potrebuješ dobudovať niečo, čo ti chýba.“ V tej chvíli akoby sa vo mne niečo otvorilo a začal som nad tým premýšľať. Moja mama bola jediná osoba, ktorej som mohol plne dôverovať – aj keď som bol na tom naozaj zle, keď som bol po krk v problémoch, utiekol som k nej. Otvorene sme si pohovorili a vtedy do môjho života vstúpil lúč svetla, dokonca som sa rozhodol zájsť do Komunity a zistiť, či by to stálo zato.
Počas „skúšobných dní“ som stretol chlapca, ktorý prežil presne to, čo ja, chápal ma. Bol v Komunite už dva roky a ja som sa pýtal sám seba: „Tento tu, fakt bol narkomanom? Ale prečo pracuje spolu so mnou, prečo je taký dobrý chalan?“ Rozprával mi o sebe a o svojej skúsenosti – vnímal som, ako sa snažil byť pravdivý, ako sa vážne pokúšal zmeniť, a konečne som zažil jeden z najkrajších a najpravdivejších dialógov v mojom živote!
Odišiel som domov šťastný, ten deň nebol pre mňa vôbec hrozný, a preto som sa rozhodol vstúpiť do Komunity a dovoliť druhým, aby mi pomohli. Cítil som sa prijatý, vnímal som, že konečne som nemusel mať strach byť sám sebou, pretože ma obklopovali osoby slobodné, schopné prejaviť aj vlastné chyby. Pomaličky som sa začal stavať na nohy, opäť dôverovať druhým ľuďom a potom prišla chvíľa, keď som musel urobiť kľúčové rozhodnutie pre môj život – zvoliť si cestu dobra až do dôsledkov, alebo „využiť“ Komunitu na niekoľko mesiacov, kým sa dostanem z najhoršieho, a potom si ísť vlastnou cestou, ktorá by ma doviedla ktovie kam. Našťastie som si zvolil dobro, pretože ak by som vtedy odišiel, nikdy by som sa nemohol tešiť z plodov, ktoré dnes prináša môj život.
Život v Cenacole mi vložil do srdca jedno presvedčenie – vďaka malým, namáhavým krokom vykonaným s dôverou vidím, že Boh sa ukazuje ako jediný, kto je schopný ma pochopiť a viesť správnym spôsobom. Pochopil som, že život je neľahký, ale aj keď padnem a znechutím sa, akoby mi Boh hovoril: „Aha, teraz už vidíš, že sám to nemôžeš zvládnuť? Odvahu, požiadaj ma o pomoc a zvíťazíš!“ Vždy, keď prežívam nejaké ťažkosti, všetko vložím do rúk Panny Márie a s úžasom si uvedomím, že hoci plody neprídu okamžite, keď prídu, sú oveľa väčšie a krajšie ako to, čo som očakával.
Chcem poďakovať mojej rodine, pretože mi bola v ťažkostiach prvým príkladom viery, a ďakujem Panne Márii, ktorá mi pomáha, aby prostredníctvom Komunity táto viera vo mne stále rástla. Ďakujem!
|
Stampa questa pagina
