Martina
Volám sa Martina a som šťastná, že vám môžem porozprávať o svojom vzkriesení. Som súčasťou cenacolskej rodiny už nejaký čas. Keď som vstúpila bola som dievčaťom bez života v srdci aj v tele.
Už ako dievčatko som veľmi trpela vidieť problémy s alkoholom u môjho otca a toto vo mne zrodilo veľa neistoty a nedôvery. Dospievajúc som mal zdravotné problémy a liečila som sa kortizónom, od ktorého som veľa priberala. Neprijímala som sa a tam prichádzali prvé problémy s jedlom. Chcela som pretvoriť svoje telo podľa mojich predstáv, aby som sa zapáčila druhým. V priebehu rokov moja potreba mať dobré vzťahy s rodičmi rástla, ale to, čo som prežívala doma s mojim otcom sa zhoršovalo. Tak namiesto toho, aby som hľadala pomoc, rozmnožoval sa vo mne hnev. Po materiálnej stránky mi nič nechýbalo, mala som všetko, ešte aj môjho otca – človeka zavaleného svojou prácou, veľmi dobrého ale aj veľmi zraneného, ktorý sa premieňal, keď pil a aj napriek tomu, že som ho veľmi odsudzovala, nakoniec som aj ja padla do rovnakej pasce. Keď som mala trinásť rokov začala som kradnúť prvé cigarety svojim rodičom. Neskôr priateliac sa so staršími dievčatami, ktoré mi dávali istotu, začala som piť aj fajčiť. Ale to mi nestačilo a vyskúšala som aj niečo iné – extázu, kokaín pár rokov až pokiaľ som nedošla k heroínu. Odišla som z domu veľmi mladá, mala som sedemnásť rokov a išla som žiť s jedným oveľa starším mužom. Myslela som si, že všetko zvládnem a chvíľu to aj tak bolo. Potom však zlo začalo „predkladať svoj účet“.
Môj spoločník bol zatvorený a ja som ostala sama vo svete, z ktorého som mala strach. Nejaký čas som sa snažila ísť dopredu sama, pretože som do toho nechcela zatiahnuť svoju rodinu, ktorá už aj tak mala veľa problémov. V jeden večer som skolabovala a skončila som v nemocnici. Došla som na úplný koniec, padla som do blata závislostí a beznádeje. Ale práve v tej chvíli mi bol nablízku Boh a zachránil ma. Spoznala som komunitu cez jedného môjho priateľa a zdalo sa mi, že som konečne po mnohoj temnote našla trochu svetla. Vstúpila som, len aby som to vyskúšala na nejaký čas, ale potom prostredníctvom lásky a viery sestier som odhalila, že mojim skutočným problémom nebola droga, ale neprítomnosť Boha v mojom živote. Začala som si hovoriť pravdu a neobviňovať nikoho za svoje zlé rozhodnutia. Znovu som vybudovala vzťahy s mojou rodinou a pochopila som zmysel mnohých hodnôr, ktoré mi preniesli, ako jednota a vernosť aj napriek skúškam v živote. S Božou milosťou som im odpustila mnohé situácie, ktoré ma zranili a pochopila som aj milovala zároveň krehké ale pekné stvorenia, môjho otca i moju mamu.
Dotkol sa ma predovšetkým jednoduchý spôsob života v komunite, pozostávajúci z malých veľmi konkrétnych vecí, ako začať a ukončiť prácu, prijať každú malú úlohu s láskou, mať veľmi presne rozvrhnutý čas, ktorý dá rytmus môjmu dňu. Spomínam si na prvé katechézy mamy Elvíry, ktoré som počula. Vstupovali mi hlboko do srdca, pretože konečne pomenovali mnohé moje reakcie ako pýcha, strach, hnev ... Po prvýkrát som cítila túžbu naučiť sa milovať, darovať druhým a takto som odhalila a neustále odhaľujem hodnotu „života vo vnútri“, ktorá sa nedá porovnávať s rešpektom k ostatnému, ktoré je častokrát len vzhľadom.
Dnes ďakujem Bohu a komunite, pretože znovu odhaľujem krásu „byť ženou“, nesmiernu hodnotu úsmevu darovanému bez očakávania, že mi ho opätujú, darovanému predovšetkým v ťažkých chvíľach, aby prebudil nádej. Učím sa prijímať život taký, aký je, svoje slabosti každý deň ale aj tie druhých a nič za to neočakávať, učiť sa trpezlivosti a modlitbe, ako to Panna Mária urobila so mnou, sprevádzajúc ma verne až dodnes. V tomto období pomáham v službe s deťmi prítomnými v našom dome. Je to privilégium môcť im slúžiť a naučiť sa milovať život spolu s nimi. Deti ma učia rásť v dobrote a pokore. Čeliť ich chovaniu vidím sa úbohou a potrebnou učiť sa od nich jednoduchosti, odpúsťaniu urážiek ihneď, byť ženou dôslednou, pretože oni „počúvajú“ očami.
Najkrajšia vec, ktorú mi pomáhajú odhaľovať každý deň je to, že aj ja som milovanou dcérou Boha, ktorý je Otcom a túži mi darovať šťastie. Som skutočné šťastná za možnosť posilňovať svoju vôľu, nevzdávať sa v ťažkých chvíľach, priľnúť všetkými silami k tomu Bohu, ktorý je živý a prítomný v Eucharistii, z ktorej každý deň čerpám silu, svetlo, pravdu a neskutočne mnoho milosrdenstva. Všetko to vzbudzuje vo mne túžbu poďakovať sa Márii, ktorá ma povolala na dlhší čas v Lúrd, kde som uzdravila mnoho zranení. Vďaka Matke Elvíre za jej srdce, ktorého ma naučilo znovu dôverovať v svoj život. Ďakujem aj mojej rodine, ktorá verila a veľa sa za mňa modlila.
|
Stampa questa pagina
