|
Lautaro
Volám sa Lautaro a pochádzam z Argentíny. Mám dvadsať rokov a už nejaký čas som súčasťou tejto veľkej rodiny. Cítim sa skutočne privilegovaný, že poznám  komunitu. Pochádzam z mnohopočetnej rodiny, z deviatich bratov. Môj otec a moja mama veľa pracovali, aby nám dali všetko, čo sme potrebovali, ale ja som si necenil to, čo pre nás robili. Očakával som veľa vecí, ktoré niekedy, majúc mnoho súrodencov, mi nemohli dať. Pomaly som začal rebelovať, zle sa správať v škole, nerešpektovať nikoho, začal som kradnúť. Môžem povedať, že štvrť, v ktorej som býval nebola najkrajšiou v Buenos Aires. Práve naopak bola plná drogy, násilia a kriminality. V desiatich rokoch som spoznal drogu a začal som sa stretávať s ľuďmi staršími odo mňa. Boli pre mňa zabavní, chcel som robiť to, čo oni. Takto som začal drogovať a kradnúť, neprichádzať domov niekedy aj pár dní. Znepokojovalo ma všetko, čo mi hovorievala moja mama, lebo to bola pravda. Po nejakom čase som odhalil, že aj môj starší brat bral drogy, tak som sa začal stretávať s jeho priateľmi a bol som na tom ešte oveľa horšie ako predtým. Teda môj život vyzeral takto: ráno som sa prebúdzal s myšlienkou, čo by som mohol ukradnúť, aby som si kúpil drogy. Takto som žil niekoľko rokov až dokiaľ ma moja mama, s veľkou silou a odhodlaním, nezačala sledovať po uliciach a staniciach, prichádzať pre mňa kam som išiel. Trochu neskôr sa môj brat rozhodol vstúpiť do terapeutickej komunity a tak na „utíšenie vôd“, aj ja som prosil o pomoc moju mamu. Po dobu šiestich mesiacov som ostal zavretý doma a bol som pokojný. Dva razy do týždňa som odchádzal do jedného centra pre problémy závislostí. Aj môj otec prichádzal so mnou, pretože mal problémy so závislosťou na hrách a zdalo sa, že všetko beží dobre. Ale v jednej chvíli som sa unavil a ustúpil som od všetkého, pretože aj napriek stretnutiam s psychológom a iným aktivitám, som sa stále cítil rovnakým. Rozhodol som sa teda vstúpiť do terapeutickej komunity, ale po niekoľkých mesiacoch som sa necítil dobre, pretože mi „niečo“ chýbalo. Nenachádzal som viac zmysel života, utiekol som a hneď som znovu začal drogovať. Bol som na ulici, bez peňazí, bez ničoho, nijakej nádeje na zmenu. Po nejakom čase mi rozprávali o jednej talianskej komunite, ktorá otvorila len krátko dom v Argentíne, kde sa modlilo, pracovalo a žilo jednoduchým spôsobom života. Je to ťažké vysvetliť teraz, ale niečo vo mne mi hovorilo, že tam musím vstúpiť. Začal som chodievať na koloqiá a potom som vstúpil do komunity. Prvá vec, ktorú som sa sám seba opýtal bola: „Kde sú narkomani?“, pretože v tvárach tých, čo ma obklopovali, som videl veľkú radosť zo života. Pozeral som sa na seba a hovoril som si, že nikdy nedokážem byť ako oni. Prvé mesiace chlapec, ktorý mi bol „anjelom strážnym“, ma zahŕňal otcovskou láskou, bol pozorný na všetko, čo som potreboval. Veľakrát mi bolo ťažko prijať, že je skoro stále za mnou, ale v mnohých iných momentoch práve toto mi pomáhalo cítiť sa dôležitým nie preto, čo som mal, ale kým som bol. Dnes môžem povedať, že ak by mi Boh v týchto momentoch nedal silu opäť objať kríž a pozdvihnúť hlavu, nikdy by som neodhalil všetky pekné veci, ktoré vidím a prežívam v srdci. Jedna vec, ktorá mi dodala veľa síl, bolo vidieť môjho otca modliť sa a moju mamu vidieť šťastnou. Chcem poďakovať Bohu, že mi znovu daroval život a schopnosť oceniť malé každodenné veci. V tomto období túžim sa naučiť slúžiť a obetovať sa pre druhých, dôverujúc viac komunite, pretože vidím ešte mnoho vecí k zmene a uzdraveniu. Viem, že modliac sa a darujúc tým, čo sú mi nablízku, nájdem mnoho pokoja a radosti, vôľu pracovať a žiť, ale predovšetkým silu objať každý deň svoj kríž a nasledovať Ježiša.
|
Stampa questa pagina
