Eva
Celým srdcom ďakujem Bohu za tieto roky prežité v Komunite Cenacolo. Mieste, kde som znovu našla pokoj, úctu k sebe samej, chuť do života, pretože tu som stretla dobrého Boha, skutočného a reálneho, stále prítomného pri mne.
Volám sa Eva a pochádzam zo Slovenska. Vstúpila som do komunity v dvadsiatichsiedmich rokoch s mnohými problémami závislosti a problémami so stravou, ale predovšetkým som trpela veľkým smútkom a hlbokou prázdnotou, ktoré ma ťažili dlhý čas. Vyrastala som v „ideálnej“ rodine, otec, mama, starší brat a sestra. Bola som najmladšou a pri mojich rodičoch, ktorý už boli vo vyššom veku, som bola veľmi rozmaznávaná a ochraňovaná od všetkého.
Cítila som ich lásku a starostlivosť a veľakrát som to využívala pre svoje pohodlie. Môžem povedať, že od malička mi nič nechýbalo. Niekedy som počula svojich rodičov, ako sa hádajú pre vieru, pretože mama bola veriaca ale otec nie. On veril len v to, čoho sa dalo dotýkať, vidieť, vyskúšať ... a ja som tiež takto rozmýšľala ako on.
Dospievajúc som videla, že som bola odlišná od svojich súrodencov. Mala som tisíce otázok na všetko a odpovede mojich rodičov mi už viac nestačili. Navonok som urobila všetko, čo chceli, ale vo vnútri som pomaly explodovala.
Keď som mala pätnásť rokov odišla som študovať do iného mesta a tak život mimo domova mi otvoril nové horizonty, ale v tejto chvíli som ešte nechápala nakoľko boli zlé.
Cítila som sa „slobodná“ urobiť to, čo som chcela, pohrávajúc sa so sentimentami mojich rodičov, aby som dostala, po čom som túžila. Začala som žiť dvojitý život, doma som bola „dobrým dievčatkom“, ale vonku som sa zmenila.
Neprijímala som sa taká, aká som bola. Porovnávajúc sa s ostatnými som sa cítila menejcenná a chcela som byť ako oni. Začala som užívať „ľahké“ drogy, mala som problémy s jedlom a stále viac som žila nesprávnym spôsobom. Ukončila som lýceum a odišla som študovať do ešte vzdialenejšieho mesta od domu. Tam som si začala uvedomovať, že som na tom zle. V osemnástich rokoch som spoznala jedného chlapca a myslela som si, že ma vytiahne zo všetkých problémov. Vzali sme sa a krátko nato som zostala tehotná. Čas tehotenstva bol najkrajším obdobím môjho života. Život, ktorý som nosila pod srdcom bol tak drahocenný, že mi dával silu neužívať drogy a byť čistou. Ale po narodení Kristíny všetko sa vrátilo do starých koľají. Môj manžel nikdy nebol závislý a na nejaký čas sa mi to podarilo pred ním skrývať. Ale keď to neskôr odhalil, naše manželstvo sa ukončilo. V skutočnosti ani nikdy neexistovalo, pretože bolo založené na množstvé lží, bez dialógu, viery a skutočnej lásky.
Zostala som sama s mojou dcérou. Myslela som si, že to zvládnem, ale stále viac som padala dolu. Ona mala šesť rokov a ja som bola zničená, prázdna, bez nádeje. Posledné roky som prežila na klinikách a psychiatriách mysliac len na smrť. Nemala som nič. Zničila som samu seba, svoju rodinu, prácu, priateľov a nakoniec mi zobrali aj moju dcéru. Spomínam si na noc, keď som sa vrátila z nespočetného prijatia na klinike, našla som svoj byt prázdny, studený, smutný, plný vecí, bez života. Preplakala som celú noc, sediac v izbe mojej dcéry, spomínajúc na pekné chvíle s ňou. Myslela som si, že celý svet už nemá viac zmysel a chcela som zomrieť. Ale Boh to nechcel, dal mi ďalšiu šancu, aby som sa pozbierala. Na psychiatrii, kde už ma aj tak poznali všetci, ma prišiel navštíviť jeden mladý kňaz, priateľ nejakej komunity zvanej Cenacolo. V tej chvíli vstúpil do mňa malý záblesk svetla nádeje. Nemôžem povedať, že som mala veľkú vôľu ísť tam, ale uvedomovala som si, že mi neostávala iná možnosť. Začala som chodievať na prípravné rozhovory, aby som sa pripravila na vstup. Prešli štyri mesiace, počas ktorých som bola u sestier Matky Terezy a tu som začala chápať, čo je to konkrétna láska a aká sila prichádza z modlitby.
Vstúpiac do komunity som mala veľké ťažkosti zvyknúť si na pravidlá, na poslušnosť ale predovšetkým na život vo svetle a v pravde. Uvedomila som si, že som sa vôbec nepoznala. Zo začiatku ma veľmi znepokojovali modlitba a vzájomné zdieľanie sa. V kaplnke Ježiš klopal na dvere môjho srdca plného hnevu, ale nenechala som vstúpiť dnu nikoho. On však neprestával. V každodennom živote ma oberali o pokoj dievčatá, ktoré mi hovorievali pravdu o mne a odkrývali veci, ktoré som verila, že budem schopná tajiť. Napriek ťažkostiam, ktoré som prežívala, po nejakom čase som začala cítiť, že sa niečo vo mne mení. Odhalila som, že hovoriac pravdu, nikto ma netrestal, ako som si myslela, práve naopak, cítila som, že ma stále viac majú radi a že mi odpustili. Takto som začala otvárať dvere Ježišovi, aby mohol vstúpiť a uzdraviť ma.
Prešlo pár rokov a cítim, že môj život sa zmenil. Som šťastná prebudiť sa ráno a mať silu bojovať s ťažkými situáciami. Vzťah s mojou rodinou a mojou dcérou sa dal do poriadku. Svoje dni prežívam naplno a čas mi nikdy nestačí na to, aby som urobila všetko, čo chcem. Nikdy by som si ani len nepomyslela, že jedného dňa budem ďakovať Bohu za dar života, práve naopak dnes cítim radosť žiť, vôľu konať, žartovať a usmievať sa. Myslím, že toto všetko bolo možné len preto, lebo som otvorila svoje srdce Ježišovi a som si istá, že všetko ostatné vykonal On. Musela som urobiť len tento krok a potom „vyhrnúť si rukávy“, aby som sa vydala na cestu, ktorú mi On ukázal.
Ďakujem zo srdca mame Elvíre, našim kňazom a všetkým, ktorí mali so mnou trpezlivosť, za všetku dôveru, ktorú mi dali, za možnosť žiť tento krásny, čistý život, ale predovšetkým ďakujem za dar viery a lásky, ktoré dnes prežívam a zakúšam.
|
Stampa questa pagina
