|
Jún 2005 – V Ríme, aby sme povedali posledné „ĎAKUJEM“
„Veľmi som vás miloval a teraz ste prišli ku mne“. Dozvediac sa správu o jeho smrti, cítili sme akoby „povinnosť“, ktorá nás povzbudzovala vo vnútri: ideme sa znovu  poďakovať. Odcestovali sme nočným vlakom, skoro ráno sme boli tam medzi plnou riekou: zdieľali sme spolu s miliónmi ľudí očakávanie vzdať poslednú úctu Pápežovi, s túžbou v srdci vysloviť „ďakujem“ za svedectvo lásky a viery, ktoré daroval svetu a ktoré celý svet rozpoznal, hýbajúc sa masovo z každej strany túto ožiarujúcu a vďačnú púť. Po 17 hodinách „v rade“ pokojnom a trpezlivom, so vsunutými mnohými modlitbami a tvárami ľudí z celého sveta kráčajúcimi na ceste s nami, sme konečne vstúpili do chrámu svätého Petra. Dojatie doľahlo na srdcia všetkých vidiac ho na konci pred oltárom, telesnú schránku pápeža s ružovým podkladom a Duchom Svätým pôsobil, akoby bol živý. Aj keď bol „mŕtvy“, alebo lepšie vzkriesený, Ján Pavol II. hovoril silno k srdciam. Pokľakli sme si vo veľmi intenzívnej chvíli, aby sme povedali „Ďakujem“ a aby sme sa mu odovzdali. A ešte posledný krát v tichu jeho tela, z raja sa zdalo akoby mocne kričal každému z nás: „Nebojte sa, otvorte dokorán brány Kristovi!“
„Boli nás milióny ľudí z každého kúta sveta, v jedinom nekonečnom ľudskom rade dlhé, predlhé hodiny a aj napriek tomu nikto neprejavoval známky únavy, každý zotrvával tam, na svojom maličkom mieste niekedy modliac sa, rozprávajúc sa s kým mu Božia Prozreteľnosť postavila blízko v tejto chvíli dojmov a pocitov tejto púte. Áno, toto bola skutočná pravá púť, nie aby sme videli mŕtve telo Jána Pavla II., ale aby sme boli s ním a sprevádzali sme ho na najdôležitejšej ceste jeho života. On, ktorý bol pápežom veľkých ciest, veľkých stretnutí, ktorý chcel vidieť a povedať veci premiestňujúc sa z miesta na miesto, ísť navštíviť ľudí osobne, teraz ukončil svoju cestu stretnutím s Otcom a my cez Rímske uličky, srdcom sme kráčali s Ním. Sme si istí, že teraz kontempluje Otcovu tvár aj tú jeho Matky Márie a oveľa viac ako predtým môže povedať „Celý Tvoj“ a obnoviť, aj keď iným spôsobom, svoje apoštolské cesty svetom.“
Z testamentu pápeža Jána Pavla II.
„Túžim Ho nasledovať a túžim, aby všetko to, čo je súčasťou môjho pozemského života ma pripravilo na tento moment ... Celý tvoj. V tých istých materinských rukách nechávam všetko a všetkých, s ktorými sa spájal môj život a moje povolanie... Všetkých prosím o odpustenie. Prosím aj o modlitbu, dokiaľ sa Božie Milosrdenstvo neprejaví väčšie ako moja slabosť a nehodnosť“.
Týmito slovami sa Ján Pavol II. odovzdával Bohu a ľudstvu niekoľko mesiacov od jeho zvolenia za pápeža. Nachádzame sa v marci 1979 a v slovách Pápeža cítiť všetky obavy o svet, ktorý trpí uzkosťou „studenej vojny“, ale oveľa viac vníma jeho hlbokú túžbu obnoviť toto stratené ľudstvo Kristovou nádejou: „Túžim Ho nasledovať“. Krátkymi slovami jeho závetu nás odovzdáva Bohu a nám v jeho hlbokej ľudskosti: skutočný muž, ktorý nemá strach rozpoznať svoju úbohosť, ktorý sa cíti maličkým pred utrpením ľudstva, ktorý túži celým svojim bytím byť nástrojom v rukách Toho, ktorý je jediným Spasiteľom. „Otvorte brány dokorán Kristovi!“ takto zahájil deň svojho zvolenia a pri písaní svojho jednoduchého testamentu nám stále hlása tento odkaz, zverujúc seba samého „do rúk Matky môjho majstra“. “Totus tuus”. Všetko v Ježišovi a všetko v Márii.
Aj ked sa nachádza v rozjímaní „táto premena pre každého z nás je momentom vlastnej smrti“ „Celý tvoj“. Všetko pre Ježiša a všetko pre Máriu a aj všetko pre ľudstvo, ktorému sa darujem neúnavne pre nasledujúce roky, prekonávajúc bariéry rasové, politické, náboženské: „Prijímajúc už teraz moment smrti verím, že Kristus ... ju urobí potrebnou aj pre tento najdôležitejší zámer, ktorému sa budem snažiť slúžiť: spása ľudí, ochrana ľudskej rodiny a v nej všetkých národností a štátov“.
Slobodný a odvážny pápež, nebojácny ohlasovateľ Krista slovami a tichom, so silou a dôrazom prvých rokov pontifikátu ako aj s chorobou v tých posledných. Pápež, ktorý cítil vlastný život ako dar, ktorý mu nepatrí: „Dňa 13. mája 1981, deň atentátu... Božia Prozreteľnosť ma zázračným spôsobom zachránila od smrti. S ním, ktorý jediný je Pánom života a smrti, On sám mi predlžil tento život, určitým spôsobom, mi ho znovu daroval. Od tejto chvíle on patrí ešte oveľa viac Jemu“.
Ježišu ďakujem, že si nám daroval tohto dobrého pastiera, zaľúbeného do Teba, do Cirkvi a do ľudstva.
|
Stampa questa pagina
