|
Počas pravidelných návštev miestnej väznice sme často svedkami scény, počas ktorej väzenská stráž triedi poštu. Po jednom volajú meno a priezvisko uväznených, ktorí dostali list. Je dojemné vidieť, ako sa všetci zhromaždia a očakávajú, dúfajú,  že im niekto napísal. Niekto dostáva veľa listov, iný menej, niekto nijaký. Predstavte si bolesť osoby, ktorej nikto nepíše...
V každej svätej omši počúvame, čo nám Boh „napísal“. Boh prehovára ku každému z nás prostredníctvom Božieho slova, ktoré nám Cirkev ponúka, ostáva stále s nami a prináša svetlo do našej osamelosti.
Prvé čítanie hovorí o prorokovi Samuelovi, ktorý bol presvedčený o tom, že Boh si vyvolil prvorodeného syna, pretože bol vysoký, statný a silný, ľudsky nadaný. Ale hľa, veľké ponaučenie – človek vidí zovňajšok, avšak Boh preniká do vnútra, do srdca, vidí tajomstvá duše. Toto poznanie uzdravuje zranenia, ktoré pramenia z tej nepeknej choroby - snahy ukázať sa pred druhými, z postoja „...čo na to povedia ľudia, čo si o mne pomyslia?“ Veľakrát nie sú naše rozhodnutia podmienené tým, čo naozaj prežívame vo vnútri, pravdou, ktorá prichádza od Boha, ale iba vonkajším zdaním, tým, čo vidí ľudský pohľad. Božie slovo hovorí: „Zlorečený je muž, ktorý dôveruje v človeka...“ (Jer 17, 5). Táto cesta pôstnym obdobím by nám mala slúžiť na to, aby sme krok za krokom vstúpili do tajomstva Boha, ktorý z lásky zomrel na kríži, aby nás oslobodil od strachu. Nemajte strach z toho, čo si myslia druhí ľudia, počúvajte hlas srdca! Boh prichádza do srdca a tam nás očakáva. Pravdaže, nie je to ľahké, pretože naše srdce je ťažko dosiahnuteľné, a o to ťažšie je dosiahnuteľné srdce druhých ľudí! Srdce manžela, manželky... Začnime tým, že sa pokúsime vstúpiť do vlastného vnútra, poprosme Boha, aby nám pomohol strhnúť masky, to ako sa chceme javiť navonok, a priviedol nás k prameňu života a bytia, pretože práve tam ho stretneme.
Na konci prvého čítania nám Božie slovo hovorí: „A od toho dňa pôsobil na Dávida Pánov duch.“
Dávid bol ešte len dieťaťom, nerozumel tomu, čo sa dialo, pochopil až neskôr, po rokoch, čo Boh pre neho v ten deň urobil. Počas života si niekedy tento Boží dar zle vysvetlil, občas sa správal, akoby bol iba pre neho, akoby sa nemusel pred nikým zodpovedať. Napriek tomu sa v ten deň do Dávidovho srdca „rozlial“ Pánov duch, a toto neplatí iba pre Dávida, ale aj pre nás. Ak Boh vidí, že sme „pekní“ tak, ako bol v ten deň „pekný“ Dávid, aj na nás začne „pôsobiť Pánov duch“. A vtedy hoci ostaneme sami sebou, zmeníme sa, pretože do nás vstúpi svetlo Pánovho ducha. Vtedy prijmeme celú pravdu o našom živote, nájdeme pokoj, ktorý svet nepozná, nájdeme naše povolanie, naše poslanie, ktoré je vždy služba. Slúžiť životu našich bratov, sestier, našich blízkych, slúžiť životu chudobných – to je výsada kraľovať, v tom je ukrytá radosť zo života, vtedy budeme cítiť, že Boh kraľuje v našom srdci. Je krásne pocítiť, že vďaka prítomnosti Ducha svätého je náš život „ovládnutý“ láskou a vedený pokojom.
Toto je „ovocie“, o ktorom hovorí svätý Pavol v druhom čítaní: ovocie dobroty, spravodlivosti a pravdy. „Nemajte účasť na jalových skutkoch tmy“: koľkokrát počúvame zlé reči, v televízii, od suseda, od rodiny... „Zlorečia“, teda hovoria zlé veci... Ale ako hovorí prorok Izaiáš: „Spravodlivý si zapcháva uši, aby nepočul o zle.“ Pretože na zle máš účasť aj jednoducho tým, že o ňom počuješ. Matka Elvíra nás učí, že ak niekto za tebou príde, aby na teba „vysypal smeti“ nahromadené v srdci, aby hovoril o zle, ktoré prežíva vo vzťahu s druhými ľuďmi, musíš nabrať odvahu, zastaviť ho a povedať: „Počuj, prečo mi o tom hovoríš? Povedz to jemu, alebo jej, ak si naozaj presvedčený o tom, čo teraz hovoríš mne.“ Keď niekto ohovára druhého človeka, a ty počúvaš, máš účasť na temnote, pretože tým slovám chýba láska. Možno je to aj pravda, možno sa tie veci naozaj stali, ale je to pravda bez nádeje, tvrdý rozsudok, bez toho, aby v ňom bolo miesto pre Boha a pre druhého človeka. Svätý Pavol nám hovorí, že výsledkom tohto zla je neplodnosť: „Nemajte účasť na jalových skutkoch tmy“, pretože neprinášajú ovocie, sú vyschnuté, smutné. Sú zlom a zlo ubližuje. Pavol má odvahu povedať: „Radšej ich otvorene odhaľujte“. Aj v tomto musíme rásť – keď vidíme niečo, čo nie je v poriadku, aj vo vlastnom živote, otvorene to odhaľme. Vo svätej spovedi prosme o Božie milosrdenstvo: to čo odhalíme sa premení na svetlo. K tomuto kroku je potrebná viera, pretože temnota nás pohoršuje, ale nepohoršuje Ježiša! On je svetlo sveta, nebojí sa našej temnoty. Temnota nám naháňa strach, ale keď ju odovzdáme Ježišovi, On nás oslobodí. Aké je pekné spoznať, čo to znamená byť oslobodení od minulosti, od hriechu! Zlo existuje, vždy bude prítomné. Môžeme doň padnúť tisíc krát, ale ak túto temnotu otvorene odovzdáme Božiemu milosrdenstvu, rozplynie sa.
Pozrime sa teraz na muža slepého od narodenia, o ktorom nám hovorí Evanjelium. Ježiš sa na neho zahľadel, v hĺbke srdca mu prečítal túžbu žiť, túžbu po uzdravení, po oslobodení od hriechu, ktorého sa azda ani nedopustil, ale z ktorého ho apoštoli podozrievajú: „Rabbi, kto zhrešil - on, alebo jeho rodičia -, že sa narodil slepý?" Aj dnes takto uvažujeme: „Prihodilo sa mi nešťastie... čoho som sa dopustil, že ma Boh trestá?“ Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky.“ Toto je naša Komunita: kto je viac zničený, rozdrvený zlom ako chlapec alebo dievča, ktorí upadli do priepasti drog? A predsa práve tam, na dne tejto temnoty, ktorá dnes existuje vo svete, sa zjavuje Boh so svojím milosrdenstvom, a premieňa nás na vzkriesených ľudí. Zázrak je možný, Boh ho môže vykonať, ale nie bez našej viery. Ježiš hovorí slepému od narodenia, aby sa išiel umyť v rybníku Siloe. On mohol aj odmietnuť, napriek tomu „...šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci.“, potom ho Ježiš stretol a opýtal sa ho: „Ty veríš?“ On sa mu klaňal a odpovedal: „Verím, Pane!“ To je tá najdôležitejšia chvíľa! Nestačí iba uzdravenie na to, aby sme boli spasení; to, na čom záleží, je viera. Viera nás spasí a je to práve viera, ktorá nám často chýba. Koľkokrát sme smutní, sklamaní, nahnevaní, pretože máme málo viery, ale ak opäť stretneme lásku, ktorá nás uzdravuje, ktorá nás spasí, ktorá nás neodsudzuje, vtedy sa v nás opäť narodí nádej. Viera je jediná cesta, ktorá spasí celý náš život.
|
Stampa questa pagina
