Druhá nedeľa pôstneho obdobia - homília

Túto nedeľu nám Cirkev na našej ceste k Veľkej noci vzkriesenia ponúka evanjelium o „premenení“. Pápež vo svojom Posolstve na pôstne obdobie vysvetľuje tento príbeh zo života Ježiša ako pozvanie učiteľa „...vzdialiť sa od každodenného hluku a ponoriť sa do Božej prítomnosti“. Odpútať sa od hluku, hrmotu sveta a vystúpiť na „vysoký vrch“; pre náš život je veľmi dôležité občas sa stíšiť, aby sme v srdci mohli počúvať Boží hlas.  Preto Ježiš dnes pozýva aj nás, aby sme prežili túto skúsenosť, „berie nás so sebou do samoty“, ako kedysi vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a túži sa nám zjaviť, ponára nás do niečoho silne žiarivého a čistého, do nádhery svetla: „...tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo“, ako to vyjadril evanjelista Matúš. Pri Ježišovom premenení sú prítomní aj Mojžiš, ktorý symbolizuje Zákon, a Eliáš, ktorý symbolizuje prorokov. Je to Starý zákon, stará zmluva, ktorá „konverzuje“ s Ježišom. O obsahu tejto „konverzácie“ sa dozvedáme z iného evanjelia: „...hovorili o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme.“ (Lk 9, 31). Hovorili o Ježišovom umučení, o jeho odchode a o jeho ceste cez kríž do „zasľúbenej zeme“. V tejto chvíli sa v apoštoloch udeje niečo neobyčajné: doteraz tŕpli strachom pred utrpením a krížom, ktoré ich desili, ale teraz skúsili, že aj napriek krížu „...je nám tu dobre!“ V Ježišovi našli silu nenechať sa zastaviť hrozbou blížiaceho sa Umučenia! Je pekné vidieť Petrovu spontánnosť, nezamýšľa sa príliš nad dôsledkami toho, čo hovorí; otvorene dáva najavo to, čo prežíva. Odpoveď dostal priamo Otcovým hlasom z „jasného oblaku“, ktorý ich zahalil svojím tieňom. Tento hlas ich pozýva počúvať Ježiša, nasledovať ho, dôverovať mu aj vtedy, keď sa nám môže zdať, že nás to stojí priveľa, že od nás žiada príliš. Boh Otec ubezpečuje apoštolov, že jediná vec, ktorá je za každých okolností dobrá a pravdivá, je počúvať Ježiša, pretože „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ Otec má zaľúbenie v Ježišovi, môžeme povedať, že je s ním spokojný! A Boh túži „mať zaľúbenie“ aj v nás! Chce, aby sme boli šťastní, chce byť s nami spokojní! Niekedy by sme mali vyskúšať vložiť naše meno do tohto evanjelia: „Ty si môj milovaný syn, moja milovaná dcéra, ty si mojou radosťou... dal som ti život... Si spokojný, že žiješ? Ja som veľmi spokojný, že existuješ.“ Aj keď sme toho riadne „nastvárali“, ostávame synmi a dcérami! Počúvajme tento hlas vo vnútri v nás: napriek všetkému sme milované deti! V podstate to je to, čo najviac potrebujeme, najmä vo chvíľach kríža, skúšky: necítiť sa sami, patriť k rodine, ktoré je širšia ako vlastné príbuzenstvo, „patriť do Božej rodiny“, ako napísal svätý Pavol, byť členmi univerzálnej rodiny Božích detí. Aj Abrahám, ako sme si vypočuli v prvom čítaní, mal odvahu opustiť všetko: príbuzenstvo, zem, dom..., zanechať všetko, aby získal novú, väčšiu rodinu. Nielen ho Boh požehnal, ale jeho vlastný život sa stal požehnaním pre mnohých, Abrahám sa stal naším „otcom vo viere“! Keď stretneme Boha, naše bytie synmi alebo dcérami sa premieňa na otcovstvo alebo materstvo, na plodnosť a požehnanie: „V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme“! Prijmime dnes aj my Božie pozvanie vydať sa na cestu, kráčať, počúvať Ježiša, aby sme mohli prežiť skúsenosť, že s Bohom „je nám dobre“, že život je žiarivý a krásny! Pravdaže, toto každodenné „premenenie“ je zároveň neustálym bojom, ale my sa už teraz môžeme považovať za šťastlivých, pretože môžeme vidieť „premenenie“ v zázraku nášho znovu zrodeného života po mnohých rokoch bolesti a temnoty. Sme svedkami o tom, že život je často sužovaný, ale potom vstáva z mŕtvych; trpí, ale vo svetle Lásky opäť nachádza svoj zmysel, radosť, slobodu a nádej, ktoré nezomierajú.

Stampa questa pagina