Prvá nedeľa pôstneho obdobia - homília

Eucharistia znamená „vzdávanie vďaky“. Je to najväčšie vyjadrenie vďaky, ktoré stúpa zo zeme k Bohu Otcovi, pretože je to dar života jedného Človeka, z lásky odovzdaný, vrátený Bohu. Každý život, každý z nás sa narodil z lásky. Boh nás stvoril, aby bol svet krajší. Každé dieťa, ktoré sa narodí, robí svet krajším, hovorí svetu, že Boh ho miluje. Miluje nás a neustále plodí život aj napriek všetkému zlu a smútku, ktoré existujú vo svete. Najhlbšiu vďaku Bohu môže ľudstvo vyjadriť tým, že mu odovzdá nesmierny dar života, z lásky, tak ako nám ho On dal z lásky. Ježiš dal z lásky všetko, aby mohol byť život plný Boha, aby mohol byť svet obývaný Božou prítomnosťou. Boh prebýva v srdci človeka. On všetko stvoril a je vo všetkom prítomný, ale miesto, kde túži prebývať najviac, je srdce človeka.  Dnešná liturgia je bohatá na podnety. V prvom čítaní sa v určitom momente Eva ocitne sama a vtedy sa k nej priblíži had. Nie je dobré, aby bol človek sám. Priateľstvo s Bohom a medzi nami je prvé veľké požehnanie a ochrana proti zlu. Sme rodina, preto musíme byť priatelia. Ak sa máme navzájom radi, zlo je bezmocné. Ak sme si navzájom oporou, ak zdieľame naše životy, sme prítomní v živote druhých ľudí modlitbou, vzájomnou pomocou, alebo jednoducho naším bytím, srdcom... zlo je zahnané. Matka Elvíra nám často opakuje: „Musíte byť priatelia, obraňovať jeden druhého.“ Bráňme jeden druhého s otvorenými očami, s úprimným zanietením pre život druhých. Keď prežívaš ťažké obdobie, keď padneš, keď sa ti zdá, že sa ti zrútil svet, spomeň si, že nie si sám. Na tomto vidieť veľký rozdiel medzi postojom Adama a Evy a postojom Ježiša v Evanjeliu. Eva bola sama, rovnako aj Adam. Zdanlivo aj Ježiš bol sám, ale v skutočnosti nie. Jedného dňa povedal apoštolom: „...necháte ma samého; ale nie som sám, lebo Otec je so mnou“ (Jn 16, 32). Duch svätý vyviedol Ježiša na púšť; Ježiš mal srdce v Bohu, a keď máš srdce v Bohu, nie si nikdy sám, tvoje srdce je spojené s celým ľudstvom, najmä s tými, ktorí milujú Boha. Druhá vec: so zlom neradno hovoriť, nie je dobré znížiť sa na jeho úroveň. Ak cítime, že nám zlo niečo nahovára, je dôležité mu okamžite „zapchať ústa“ , nezačať sa s ním za žiadnu cenu pohrávať. Z osídiel zla sa môžeme vymaniť iba Božou silou. Pokušiteľ prišiel, aby pošpinil to najvzácnejšie, čo Eva mala: Božie prisľúbenie. Podviedol ju, pomýlil slovami: „Naozaj povedal Boh: "Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu!?" Boh povedal, aby nejedli iba ovocie zo stromu poznania dobra a zla: "...aby ste nezomreli!". Ako myslí dnešný svet? „Musím všetko vyskúšať, vtedy budem všetko poznať a budem naozaj slobodný.“ To ale nie je pravda! Zlo ti ublíži! Nesmieš sa s ním zahrávať, skúšať ho na vlastnej koži! Pre jedno malé „nie“, ktoré Boh povedal, aby ochránil slobodu a dôstojnosť muža a ženy, zlo vstúpilo do života a začalo nás zavádzať klamstvom, a povedalo: „...čiže Boh vám všetko zakázal?“ Toto vyjadrenie je obrovské klamstvo, v skutočnosti Boh dal všetko: stvoril a vysadil záhradu iba a výlučne pre človeka! Eva však pristúpila na dialóg so zlom a nechala sa oklamať. Aj tu vidíme priepastný rozdiel medzi jej postojom a postojom Ježiša, ktorý v Evanjeliu zvolal: „Odíď, Satan!“ Keď cítime útok zla v myšlienkach, jeho zvádzanie a úskočnosť, aj my ho musíme vyhnať, podobne ako Ježiš na púšti, zrušiť jeho moc Božím slovom: „...je napísané!“. Bráň sa proti zlu Božím slovom, bráň svoju dôstojnosť, bráň vzácne poklady ukryté v tvojom srdci, nádej, dôveru v Boha a v život! Tretí dôležitý bod je pokora. Byť maličkí, chudobní, pociťovať potrebu Boha a Lásky. Satan žiada od Ježiša, aby premenil kamene na chlieb, pokúša sa prebudiť v ňom pýchu: „Ak si Boží Syn...“ Ale Ježiš odvetil: „Napísané je: Nielen z chleba žije človek ..." Je v nás aj iný hlad, hlad po Bohu, a Ježiš je viac poznačený týmto hladom ako hladom po chlebe, po štyridsiatich dňoch pôstu! Keď pokušiteľ videl, že sa Ježiš bránil Svätým písmom, zaútočil na neho rovnakou zbraňou, Božím slovom: „... anjeli ťa vezmú na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň... vrhni sa dolu!" Chce dosiahnuť, aby Ježiš použil Božie slovo nie ako dar, ale ako svoj nárok, ako svoje právo. To by znamenalo prekrútenie Božej lásky. Božie prisľúbenia sa nesmú stať naším nárokom, pretože sú nádejou, očakávaním. Vždy ostávame „žobrákmi lásky“, milovanými synmi, ktorí žijú v očakávaní plnom dôvery. Ježiš odpovedá slovami: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha." Dôveruje Otcovi! Nakoniec zlo zaútočí na Ježiša posledným pokušením, tým najzvrátenejším: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať." Zaútočí na neho prisľúbením ľahkého šťastia: „...všetko bude tvoje, môžeš to použiť ako len chceš...“ Ježiš odpovie nie, klaniam sa iba Bohu! Koľko ľudí sa klania peniazom, modlám, prísľubom úspechu. Aký dar je pre nás možnosť kľaknúť si pred Eucharistiou, pred Bohom, ktorý ešte predtým ako si sa mu prišiel pokloniť, dal za teba život! Ježiš zostúpil na zem, vzal na seba našu slabosť, našu náchylnosť na hriech, prežil ju do dôsledkov, bez špeciálnych výsad alebo úľav, a zvíťazil nad ňou vierou a láskou! Prajem nám všetkým, aby bolo pôstne obdobie pre každého z nás cestou púšťou smerom k Veľkej noci, k vzkrieseniu, ktoré je pravým a večným víťazstvom Krista nad hriechom a nad smrťou.

Stampa questa pagina