Volám sa Pierangelo, mám 26 rokov a svedčiac o mojom živote by som chcel predovšetkým poďakovať Bohu, pretože som živý a šťastný, že môžem byť súčasťou Cenacolskej rodiny. Pochádzam z jednoduchej rodiny, dvaja výborný rodičia, sestra a brat, ktorý ma vždy mali radi, aj keď mnohé veci som pochopil len vďaka Komunite. Od malička som bol veľmi živým a rebelujúcim dieťaťom, pravidlá sa mi nikdy nepáčili. Rodičia si nikdy dobre nerozumeli a môj otec mal svoje problémy s pitím, ktoré sa prejavovalo mnohokrát násilím. Prakticky pre mňa to boli muž a žena, ktorý sa nikdy nerešpektovali a nevidiac ich jednotných, bral som ich „pravidlá“ ako len hlúpe nezmyselné rozkazy. Nikdy som si ale nemyslel, že všetko to sa môže odraziť na mojom živote, naopak dospievajúc som si myslel: „Sú to veci, ktoré sa stávajú ... stali sa aj mne, ale nevadí, každý žije svoj život, aj ja si budem žiť ten svoj.“ A teda stále vo mne rástla túžba byť nezávislým. V škole som bol nezodpovedný, nezaujímala ma, snažil som sa len byť iný ako ostatní, aby som zakryl, aký v skutočnosti som. Vôľa prestupovať školský poriadok, myšlienky zla a pohodlia, perverzné túžby boli jediné záujmy, ktoré som mal, zvlášť veľká túžba realizovať sa v práci: môcť strihať vlasy dievčatám v peknom obochode bola mojim jedniným objektívom a takto som zanechal školu. Na začiatku som mal tri zamestnania, aby som si zaplatil kurzy a pomohol našim, ktorí aj napriek všetkému mi neprestali pomáhať. Robil som rôzne obety, bol som ambiociózny a vedel som, že nie som hlúpy a že som mohol dôjsť všade, kam som chcel, ale povrchný život, ktorý bol okolo mňa sa prejavoval ešte oveľa viac v práci. V 15 rokoch už mi nestačilo viac fajčiť „len“ marihuanu, ale kyseliny a tabletky boli mojou jedinou zábavou. Uvedomil som si, že som utiahnutý chlapec, slabý a uzavretý, ktorý neveril nikomu a všetky tieto problémy som si myslel, že som vyriešil odkryjúc heroín. Vo veľmi krátkom čase som sa stal na ňom závislým, ale nevidel som v tom veľký problém: zarábal som dobre a cítil som sa silným, schopným bojovať sám s akoukoľvek situáciou. Počas šiestich rokov sa situácia zhoršovala oveľa viac: totálny nezáujem vo vzťahu k mojej rodine, stratené pracovné miesta pre krádeže, parkovacie kolapsy, mŕtvi priatelia a problémy so zákonom ma postavili rukami k múru. Prišiel som do Komunity vďaka mojej sestre, ktorá bola jedinou osobou, ktorú som mal rád. Vstúpiac som hneď videl, že som bol chladnou, rozdelenou a veľakrát drzou osobou. Bolo mi veľmi ťažké prijímať lásku, pomoc a pozornosť. Bol to spôsob ako sa brániť, aby som vyzeral silnejším. Ale dobro je oveľa lepšie ako zlo a tak rešpekt môjho času zo strany „starších“ chlapcov a ich vytrvalosť v priateľstve mi otvorili srdce. Našiel som skutočných priateľov, ktorí častokrát veľmi pokojným a presvedčivým spôsobom mi dali pochopiť, aké je dôležité byť pravdivým a slobodným. Začas som sa modliť, aby som bol schopný prijať svoju minulosť. Zlo ktoré som urobil ale aj to, ktorého sa mi dostalo. Nebolo to jednoduché, ale správajúc sa takto som sa zbavil ťažoby môjho srdca, dokázal som zmieriť sa so sebou samým a so svojou minulosťou. Potom, ako som odovzdal svoj život Božiemu Milosrdenstvu, sa mi vrátili do pamäte aj všetky tie pekné chvíle prežité s mojimi rodičmi, všetko čo pre mňa urobili a čo dnes oceňujem. Dnes prežívam to, po čom som v hĺbke srdca stále túžil a pre mňa je to oveľa väčšia radosť môcť znovu darovať to, čo dostávam niekomu inému. Dnes môžem povedať, že som skutočné šťastný! Ďakujem Bohu, pretože vložil do môjho srdca túžbu založiť si kresťanskú rodinu, ďakujem Matke Elvíre, ktorej len oči postačujú na to, aby prehovorila a preniesla radosť. Ďakujem mojim rodičom, ktorý mi darovali život a ďakujem Komunite, ktorá ma učí stále dôverovať v Božiu pomoc.
|
Stampa questa pagina
