|
Som veľmi šťastná, že môžem rozpovedať môj príbeh, pretože dnes viem, že to bol kľúč pre otvorenie môjho srdca Božiemu milosrdenstvu, ktoré mi znovudarovalo nádej na zmenu života. Volám sa Nora, mám 28 rokov, pochádzam z Viedne, z Rakúska. Vstúpila som do Komunity pre rôzne motívy, ktoré mi „pomáhali“ neprijímať sa a nemať sa rada. Na začiatku môjho dospievania som začala cítiť veľmi hlboké prázdno, ktoré sa prejavovalo ako anorexia. Vo veľmi krátkom čase som sa izolovala od všetkých a všetkého, nechcela som, aby ma rušili, žila som vo  svojom svete. Stala som sa väzňom svojho tela. Bola som k sebe veľmi prísna, ale vo vzťahu k druhým som sa cítila slabá a stratená, myslela som si, že nie som inteligentná, pekná alebo silná ako ostatní moji rovesníci.
Veľmi som sa vzdialila od mojej rodiny a s časom bolo stále oveľa ťažšie zaradiť sa do spoločnosti. Potom som začala aj popíjať a všetko sa to zhoršilo rozvodom mojich rodičov, keď som mala osemnásť rokov. Hrala som sa na tvrdú osobnosť, nechcela som viac cítiť bolesť, strach, neistotu a všetok zmysel viny. Začala som brať antidepresívne upokojujúce lieky, a takto som padla do tmy zla. Vďaka Bohu môj otec a jeho priateľka to videli, vzali ma k sebe domov na jeden rok a veľmi mi pomohli. Na začiatku môj otec mi chcel pomôcť všetkými možnými spôsobmi, a aj keď ja som ich odmietala, on mi bol neustále nablízku. Keď mi predložil Komunitu Cenacolo veľmi som sa nahnevala, lebo som si myslela, že ma chce poslať do Talianska, aby som sa vzdialila od domu, ale nemala som na výber tak som to vyskúšala. Všetko sa mi zdalo veľmi ťažké: musieť žiť s mnohými dievčatami, postaviť sa tvárou v tvár náboženstvu, naučiť sa nový jazyk ... ale najnemožnejšia vec pre mňa bola vzdať sa mojich závislostí.
Určite som neverila, že toto všetko mi môže pomôcť, už som zatvorila dvere môjho srdca nádeji. Keď ma môj otec nechal v Komunite povedal mi: „Ak sa vrátiš domov, tvoj život sa stane skutočným peklom.“ Jeho slová mi rezonovali v srdci, otriasli mnou. V krátkom čase spôsob života v Komunite, mať sa radi, ísť si v ústrety, byť pozorní voči potrebám druhých, ma veľmi dojali a túžila som byť súčasťou tejto rodiny. Našla som vieru, ktorú som predtým nepoznala, lebo som bola ateistkou. Veriť v Boha pre mňa v minulosti znamenalo byť slabý a práve naopak odhalila som, že viera je sila, ktorá ti dovolí uznať, že si slabý a že potrebuješ v živote pomoc. Keď som poprvykrát videla dievčatá vstať pri stole a s úprimnosťou pred všetkými povedať, že urobili niečo zlé, ako je kradnúť alebo urobiť niečo v skrytosti, ostala som s otvorenými ústami: srdce mi silno bilo pre ich odvahu dať vonku špinu klamstva a falošnosti.
Ja som nidky nebola schopná bojovať s nejakým problémom, povedať pravdu. Po šiestich mesiacoch v Komunite som napísala prvykrát môjmu otcovi hovoriac mu, že som sa rozhodla ostať, lebo som si vybrala život. Po nejakom čase som sa dozveledela, že môj otec dostal môj list v ten istý deň, v ktorom môj exchlapec spáchal samovraždu. Pre mňa to bol šok, ale v tom istom čase som pochopila koľkú slobodu máme vo voľbe a ako by sa mohol môj život ukončiť. Vzájomné zdieľanie mi skutočne veľmi pomohlo. Otvoriť sa k sestrám, pýtať ich o radu, veriť v ich nezištné priateľstvo a urobiť veľa obiet pre nich a s nimi. Zbavovala som sa postupne ťarchy svojho egoizmu. Videla som mnoho nádeje, ktorú mali ostatné dievčatá vďaka modlitbe a fascinoval ma fakt, že Božiu veľkosť nemôžem pochopiť len svojimi silami. Cítila som sa pred Ním maličkou a potrebnou Jeho Milosrdenstva. Keď som upadala do môjho negativizmu, do hanby že nie som perfektná, začala som Ho hľadať a povedať si pravdu. Som veľmi vďačná za to, že som stretla Komunitu, vďačná všetkým ľuďom, ktorí už verili, že sa zmením, zvlášť dievčaťu, ktoré sa stalo mojim „anjelom strážnym“ a ktoré bojovalo v prvých mesiacoch spolu so mnou.
Chcem prejaviť obrovskú vďaku dievčatám, ktoré so mnou žijú, pretože ma učia viac milovať a usmievať sa na život – ten vzácny dar, ktorý som znovu objavila a ktorý dnes túžim darovať.
|
Stampa questa pagina
