Alisa

Volám sa Alisa, mám 28 rokov a dnes som veľmi šťastná, pretože som v Komunite spoznala Božiu lásku. Zamýšľajúc sa nad mojou rodinou si spomínam, že moji rodičia stále pracovali. Väčšinu času som trávila so starými rodičmi a myslím, že toto bola prvá vec, ktorú mi bolo ťažko prijať a pochopiť. Mala som všetko, po čom som túžila, nič mi nechýbalo. Moja babka ma stále ochraňovala od všetkého, ale nemohla ma ochrániť od môjho „ja“, od môjho vnútorného utrpenia. Časom som si vybudovala múr medzi mnou a nimi, neverila som v ich lásku, myslela som si, že sú to iba slová, potláčala som každý dobrý pocit smerom k nim. Mojou prvou maskou bolo ukázať sa silnou, rozhodnou, ale v skutočnosti som takáto nebola. Rodičia mi neustále dávali všetko, nevedemi mi povedať „nie“. Potom v mojej krajine začala vojna a tak sa stále viac delila aj moja rodina. Namiesto dialógu a šťastia bolo cítiť v ovzduší napätie a hnev. Moji rodičia sa oddelili a ja som sa cítila sama a tak v jednej chvíli som si myslela, že som slobodná, slobodná urobiť  všetko, čo chcem. Bola som pobláznená jednou slobodou, ktorá ma veľmi skoro priviedla na cestu tmy. Droga sa stala liekom pre smútok, ktorý som nosila vo vnútri, v ktorej som hľadala silu, aby som sa cítila sama sebou. Každý deň som cítila, ako vo mne rastie nekonečná prázdnota. Ukončila som školu a začala som pracovať ako zdravotná sestra. Práca, auto, byt, mala som všetko, po čom som túžila, ale to nestačilo na vyplnenie tohto prázdna. Toto všetko bolo len peknou maskou, za ktorú som sa skrývala pred ostatnými. Vydala som sa za chlapca, ktorý mal také isté problémy a aj keď naše manželstvo trvalo iba krátko, Pán Boh nám daroval nádhernú dcérku, ktorá zmenila môj život. Ona mi dala silu vstúpiť do Komunity a vôľu zmeniť životný štýl. Vstúpila som do domu „Tábor radosti“ v Medjugorí. Dnes ďakujem Márii, ktorá mi pomohla spoznať Ježiša prostredníctvom dievčat, ktoré mi boli nablízku. Ich priateľstvo, pochopenie, pravda, s ktorou ma prijali, mi pomohli prijať sa takú, aká som, predovšetkým mi prebudili v srdci živú nádej. Naučili ma, že láska nie je len pocit, ale že je to schopnosť vedieť sa obetovať, vedieť trpieť spolu s niekym až pokiaľ dobro nezvíťazí. Predovšetkým som sa od nich naučila, že láska sa nedá kúpiť, ale je to niečo, čo sa rodí  spontánne, nezištne v srdci. Obeta a pravda môjho „anjela strážneho“, dievčaťa, ktorému som bola zverená, prebudili moje svedomie dajúc mi podnet, aby som ostala a dôverovať tomu, čo mi Komunita predkladá. Vždy keď sa mi podarilo byť úprimnou a pravdivou, keď som vedela prijať pomoc od sestry bez odsudzovania, cítila som silu dobra vo svojom vnútri, ktorá vzďaľovala smútok a napĺňala srdce skutočnou radosťou. Najťažšia chvíľa na tejto ceste bola, keď som sa dozvedela, že môj otec spáchal samovraždu. Bola som len mesiac v Komunite a chápala som veľmi dobre, že nie som ešte pripravená vrátiť sa domov, pretože som bola veľmi slabá. V tejto chvíli som cítila veľkú lásku dievčat, s ktorými som žila a aj samotnej Komunity a pochopila som, že nemôžem robiť nič iné ako obetovať môjho otca Bohu. Bolo skutočne ťažké dôverovať a prijať to, že nemôžem urobiť nič na jeho záchranu. Vďaka Bohu Komunita ma naučila modliť sa, povedať Ježišovi všetko to, čo som nikdy nebola schopná povedať jemu: „Milujem ťa, odpusť mi.“ Moje srdce znova našlo pokoj v modlitbe. Dnes sa nehambím plakať, ukázať lásku mojej dcére a mojim sestrám. Verím, že s Božou pomocou môžem žiť, čeliť životu s úsmevom, môžem byť skutočnou matkou. Keď sa modlím s mojou dcérou dozviem sa to, po čom túži, pretože všetko, čo nepovie mne, povie Ježišovi, a tak ju môžem spoznávať lepšie a byť jej oveľa bližšie. Zo srdca ďakujem sestrám a bratom, s ktorými prežívam túto cestu, pretože ma majú radi takú, aká som. Ďakujem mojej mame a môjmu otcovi, ktorý mi darovali život, ale predovšetkým ďakujem Márii, ktorá ma vzala za ruku a stala sa mojou najlepšou priateľkou.

Stampa questa pagina