|
 Volám sa Luca, mám tridsaťštyri rokov a s radosťou žijem v Komunite. Moji rodičia mi z materiálneho a citového hľadiska dali naozaj všetko, napriek tomu som sa čoskoro vydal na zlé chodníčky. Už od detstva sa mi páčilo vyniknúť, byť vždy prvým, ukázať sa pred druhými, a to všetko pre zakrytie komplexov menejcennosti, ktoré som nosil vo vnútri. Bol som precitlivený a rozmaznaný, keď ma však chcel niekto pohladiť, láskať sa so mnou pred druhými, znervózňovalo ma to, pretože som sa vtedy veľmi hanbil. Preto som začal hrať „tvrďasa“ a priateliť sa s miestnymi „tyranmi“. S nimi prišli v štrnástich rokoch prvé cigarety, marihuana a alkohol.
Vyrastal som ako „večné dieťa“, nemal som vlastný charakter a všetky dôležité životné rozhodnutia boli ovplyvňované druhými, ktorí mi chceli poradiť. Prežíval som veľa neistoty. Už od veku dospievania som sa nesprávne staval k utrpeniu: vždy som sa mu snažil vyhnúť a zároveň si myslel, že pohodlný a egoistický život mi prinesie radosť. Žil som iba pre materiálne veci: autá, oblečenie, nočné bary, pekné ženy... ale toto všetko mi neprinieslo spokojnosť, naopak, cítil som sa prázdny a neúplný. Po skončení gymnázia som sa prihlásil na právnickú fakultu. V skutočnosti ma právo vôbec nezaujímalo, ale chcel som uspokojiť rodičov, vyhnúť sa nutnosti nastúpiť do práce a tiež sa mi zdalo, že to bol spôsob ako si nájsť pohodlné a finančne zabezpečené miesto v živote. Ale aj tu som zlyhal: univerzitné prostredie bol namyslený svet, ktorý mi ponúkal svoje idoly a ja som ich všetky prijímal, čím zraňovali moju citlivosť (dušu). Vtedy sa stalo, že som v devätnástich rokoch spoznal heroín a okamžite padol do osídiel zla, hoci navonok to vyzeralo, že som vyriešil všetky problémy, pretože s týmto „zázrakom“ akoby už nebolo nutné viac trpieť. Opak bol však pravdou. Môj život sa premenil na hotové peklo. Stal sa zo mňa veľký sebec, všetkým som klamal, okrádal vlastnú rodinu a začal mať problémy so zákonom. Vo veku dvadsaťsedem rokov som zanechal štúdiá, odišiel z domu a začal chodiť s jedným dievčaťom v ilúzii, že vďaka nej sa môj stav zlepší, ale aj toto sa skončilo zlyhaním. Celý vzťah bol založený na falošnosti a ničený častými hádkami. Chcel som si nájsť jednoduché dievča, so vzťahom k domovu, s rodinnými hodnotami v ktorých som vyrástol, ale ja sám som už nepatril tomu životu, bol som otrokom zlých návykov, žil som v ilúzii, že dokážem vybudovať niečo hodnotné aj bez obety a zriekania sa. Počas týchto dlhých rokov závislosti som mnohokrát skúšal skoncovať s drogami, aj s pomocou ľudí ktorí ma mali radi, ale vždy som drogám nanovo prepadol. Musel som vstúpiť do Cenacola a začať budovať svoj život nanovo, od základu, tentokrát bez kompromisov.
Spočiatku som veľmi trpel: bol som zničený fyzicky a najmä na duši, každá maličkosť ma rozcitlivela. Nevedel som prijať moje životné zlyhanie. Bratia mi začali hovoriť pravdu do očí, poukazovať na moje obmedzenia, slabosti, moju nesmiernu pýchu... ale v tomto všetkom som cítil, že so mnou jednajú ako s jedinečnou ľudskou bytosťou, so svojím príbehom, charakterom, so svojimi zraneniami.
To čo mi najviac pomohlo bola osobná modlitba. Po nejakom čase som začal vstávať v noci o druhej na adoráciu a prosiť o pomoc toho Ježiša, ktorého som vlastne ani nepoznal. Pred Najsvätejšou Sviatosťou sa mi premietol celý môj príbeh od raného detstva, moja utiahnutosť, strach, a vtedy som objavil konkrétnu modlitbu založenú na pravde, na úprimnom priateľstve, na práci, na službe druhým. Vďaka viere opäť budujem svoju vôľu a charakter, ktoré závislosť na drogách pokrivila a zranila. Skrze sviatosť zmierenia som sa cítil očistený zvnútra od všetkého zla, ktorého som sa dopustil, a dnes sa vo mne znovu zrodila nádej, že aj ja budem môcť žiť šťastný život, v dobre, že dokážem byť dobrým otcom a dobrým manželom.
Ďakujem Ti Pane Ježišu za to, že moja rodina mi bola vždy nablízku a že v tom najškaredšom momente života si ma vzal za ruku a pomohol si mi pochopiť, že nie som sám, že Ty si vždy prítomný po mojom boku, pripravený postaviť ma na nohy po každom páde.
|
Stampa questa pagina
