|
 Volám sa Henri, mám tridsať rokov a pochádzam z Belgicka. Ďakujem za možnosť podeliť sa s vami o to pekné, čo sa prihodilo v mojom živote.
Boh bol prítomný v mojom živote už od detstva. Pravdaže, v rodine sa stávali aj nepekné veci, ale Boh bol aj v takýchto chvíľach prítomný, nikdy nás neopúšťal. Spomínam si, že keď sa otec s mamou hádali a dochádzalo k nepríjemnostiam, išiel som vtedy za dom, kde bol chodníček vedúci až ku kostolu. Vošiel som dnu, podišiel pred Svätostánok a prosil Pána Ježiša, aby sa moji rodičia prestali hádať. Ak sa ma opýtate ako ma to napadlo, kto ma to naučil, prečo... neviem, čo by som vám odpovedal! Vychádzalo to prirodzene z môjho srdca, nezávisle od čohokoľvek.
Ako mnohí mladí z Komunity, aj ja som bol závislý na drogách, bral som heroín a kokaín. Vstúpil som do Cenacola ako veľmi mladý, bol som zúfalým, mŕtvym dospievajúcim. Spoznal som Komunitu vďaka kamarátke mojej tety, ktorá si vypočula svedectvá chlapcov v dome v Medžugorí. Tak som sa tam jedného dňa aj ja ocitol, uprostred chalanov, a aj toto je niečo, čo dodnes nechápem ako sa prihodilo. Keď som vstúpil, mojím prvým dojmom bol pocit domova, rodiny. Keď som pozeral na chlapcov, cítil som, že to bolo naozaj moje miesto. Vo vnútri som to ale popieral, každý deň som chcel odísť, pretože tu bolo na mňa priveľa ťažkých vecí. Potom som sa rozhodol prijať to, čo mi predkladala Komunita. Spoznal som pravé priateľstvo, prácu, disciplínu, ktorá mi chýbala...
Keď som znovu vybudoval moju slobodu, dostal som ešte možnosť cestovať, pomôcť iným chlapcom, dva roky som prežil v Spojených štátoch. Skrze všetky tieto pekné životné skúsenosti som stretol Boha, cítil som Jeho prítomnosť na mojej ceste. Ale potom som si musel uvedomiť, že nestačí iba jeden krát niečo pochopiť, aby boli vyriešené všetky problémy môjho života. Nachádzal som sa vtedy na Floride a prežíval ťažké obdobie. Vedel som, že musím ešte prekonať mnoho ťažkostí, ale na druhej strane som mal chuť so všetkým skončiť, prestať bojovať, kráčať a trpieť, presvedčil som sám seba, že som bol už v poriadku. Tak som sa obrátil chrbtom k Bohu a stratil dôveru voči všetkým. Vrátil som sa do Belgicka, kde som ihneď našiel prácu, priateľku... ale po krátkom čase som sa vrátil aj k drogám. Upadol som oveľa hlbšie ako kedykoľvek predtým, pretože bolo treba oveľa viac zla na to, aby udusilo pravdu, ktorá bola vo mne. Vedel som veľmi dobre, že Boh existuje, svedomie v mojom vnútri kričalo, ale ja som ho už viac nechcel počúvať. Skončil som na ulici, ako bezdomovec, pichal som si drogu do žíl každé dve – tri hodiny, žobral som, smrdel, kradol, stratil som svoju ľudskú dôstojnosť. Takto som žil dva roky a za to, že žijem, vďačím mnohým ľuďom, ktorí sa za mňa modlili. Až kým jedného pekného dňa, keď som bol na ulici v podzemnom parkovisku, nadrogovaný, jedno známe dievča ma poklopalo po pleci a oslovilo: „Henri, mám pre teba list od Matky Elvíry.“ Povedal som si: „Ale ako je to možné? Ona je predsa v Taliansku!“ Od úžasu som okamžite vytriezvel z vplyvu drogy, otvoril som list a v ňom čítal - pozývala ma, aby som sa vrátil do Komunity, hovorila mi o Medžugorí, vedela v akom zúboženom stave som sa nachádzal a že takto som nemohol pokračovať. Jej list ma úplne vykoľajil a zároveň spôsobil, že som sa konečne pozrel pravde do očí. Nevedel som ale, ako sa vrátiť do Komunity, mal som strach z abstinenčných príznakov, nevedel som, kde začať, ale Boh mi poslal jednu pani, skutočného „anjela strážneho“, a s ňou som začal robiť prvé kroky k zanechaniu drogy a k prekonaniu abstinenčných príznakov. S ňou som opäť pokľakol k modlitbe, vyplakal sa, oľutoval chyby, ktorých som sa dopustil.
Potom som opäť vstúpil do Komunity, ale tento krát naozaj rozhodnutý skutočne sa zmeniť. Vedel som, že ostanem dlhšie obdobie, pretože som sa vracal domov. Keď som stretol Matku Elvíru, ako ma uvidela, povedala mi: „Čakala som ťa“, a objala ma! Zaslúžil by som si riadny výprask, avšak ona mi povedala: „Konečne! Vedela som, že sa vrátiš“. Toto ma vykoľajilo, nevedel som si odpustiť, nedokázal som prijať, že som „napľul“ do taniera, v ktorom mi dávali najesť. Toto bolo najväčším zranením, zranením ktoré som si ja sám spôsobil: dostal som veľa dobra a ja som na toto dobro odpovedal konaním mnohého zla. Ale všetko sa vďaka milosrdenstvu Božiemu a bratov premenilo na pokoj!
Prešlo už veľa rokov a ja si stále viac uvedomujem, že môj život mi nepatrí. Aj v Komunite, ak sa prestanem modliť, hneď stratím úsmev, nedokážem sa mať rád, milovať svoj život a milovať druhých. Avšak keď sa modlím, neviem ako je to možné, ale vtedy som schopný milovať a robiť nepredstaviteľné veci, objavujem dary, o ktorých som ani nevedel že ich mám, som šťastný.
Dnes ďakujem Bohu, že som živý a ďakujem mnohým ľuďom, ktorí sa za mňa modlili. Je mi ľúto, že som spôsobil toľko zla mojim rodičom. Dlhé roky som trpel, lebo medzi nami bol ešte určitý odstup. Avšak tento rok sa stal „zázrak“: začali chodiť na stretnutia rodičov a toto mi prinieslo nesmiernu radosť.
Dnes mám naozaj rád mojich rodičov, nepociťujem voči nim ani nenávisť, ani zatrpknutosť. Niečo sa zmenilo, akoby sa vo mne otvoril nový obzor a nesmierny priestor slobody a pokoja, ktoré som nikdy predtým nepoznal.
Otec a mama, mám vás rád, ďakujem Bohu za to, že vás mám, ďakujem za dar môjho života!
|
Stampa questa pagina
