|
 Som Gabriella a už niekoľko rokov patrím aj ja do tejto peknej rodiny. Neprišla som do Cenacola pre problémy s drogami, a práve preto sa moje rozhodnutie javilo ako čudácke pre mnohých ľudí, ktorých som poznala. Pýtali sa prečo, z akého dôvodu vstupujem do Komunity, keďže ma poznali ako pokojné, vyrovnané dievča, z dobrej rodiny, s kresťanskými hodnotami, s mnohými priateľmi a dobrou prácou, ktorá sa mi zároveň páčila.
Dnes keď sa nad tým zamyslím vidím, že som sa pred druhými nemálo a úspešne ukrývala, pretože po pravde v tých rokoch vo mne neustále narastali opustenosť a smútok. Ubíjali ma mnohé otázky plné úzkosti a smútku: „Kto vlastne som? Prečo žijem? Prečo existuje utrpenie? Čo mám robiť so svojím životom?“. Cítila som sa bezvýznamnou a to vo mne vzbudzovalo veľa strachov. Z tohto dôvodu som sa často uzatvárala voči druhým ľuďom.
V snahe nájsť odpoveď na všetko to, čo ma sužovalo som navštevovala mnohé modlitebné skupiny. Častokrát som v tých najťažším chvíľach kričala na Pána Ježiša, aby mi pomohol uniknúť z tohto smútku. Dúfala som že stretnem niekoho, kto by mi v prvom rade pomohol nájsť radosť zo života. Prišla som až do bodu, kedy som si myslela že ani Pán Ježiš ma nepočuje. Dnes však môžem svedčiť že naopak som to bola ja, ktorá som neprijímala jeho pozvanie!
Poznala som Matku Elvíru už niekoľko rokov a vždy keď som sa s ňou stretla, žasla som nad jej radosťou a chuťou do života. Napriek tomu som nedokázala nabrať odvahu a vydať sa na cestu spolu s ňou a s inými dievčatami v Komunite. Dokonca aj po jej výslovnom pozvaní vstúpiť do Komunity, odmietla som tento návrh zo strachu, že by som musela zanechať všetko: svet a moje falošné istoty, ktoré ma zväzovali.
Až kým som sa jedného pekného dňa neocitla v situácii, ktorá ma priviedla až na okraj „priepasti“. Ostávali mi dve možnosti – buď sa „vrhnem“ do Komunity, alebo ... do priepasti. Rozhodla som sa zanechať všetko a dôverovať! Uisťujem vás že začiatky neboli vonkoncom ľahké. Nerozumela som mnohým veciam. Keď som po prvýkrát videla na stene v jedálni plagát s nápisom: „mlčať, prehltnúť, trpieť“, opýtala som sa samej seba s nemalou dávkou namyslenosti – „Ale ako môžem ja držať jazyk za zubami?“. No v skutočnosti práve to, že som sa snažila pokorne prijímať pripomienky od druhých dievčat, nevyhovárať sa ale ostať v tichu, vložiť to všetko do modlitby, to bola cesta konkrétnej viery, ktorá mi pomohla lepšie kontrolovať moje reakcie a nekonať inštinktívne. Žiadali odo mňa, aby som bola sama sebou, aby som hovorila o tom, čo žijem vo vnútri, na čo myslím, aby som vyniesla na svetlo pravdu o sebe, ktorú nosím vo vnútri, hovorila otvorene o reakciách ktoré prežívam vo vzťahoch s dievčatami. Vďaka tomuto všetkému som sa začala cítiť slobodnejšia byť tým, kým naozaj som. Cítila som že osoby okolo mňa ma mali radi takú, aká som, že milovali a odpúšťali aj to, čo ja sama som na sebe nedokázala prijať!
Základom tejto cesty znovuzrodenia bola vždy modlitba, a hoci na začiatku sa mi zdalo, že jej bolo až priveľa, teraz viem že bola a naďalej je mojou silou a spásou, dodáva mi dôveru a silu ísť napred. Povodilo sa mi dobre, pretože už po krátkom čase mi Matka Elvíra dala nesmierny dar: poslala ma na niekoľko rokov najskôr do Brazílie a potom do Mexika, do misií, kde som mohla žiť a darovať môj znovu nájdený život všetkým tým deťom, ktoré tak veľmi potrebujú lásku!
Myslím že je oveľa viac toho, čo som od detí získala v porovnaní s tým, čo som im darovala v týchto úžasných krajinách! Vidieť koľko života majú títo maličkí v sebe a ich radosť aj napriek často veľmi zranenej minulosti, to všetko mi pomohlo pochopiť, že sa nemám zastaviť pri minulosti, pri včerajších problémoch, ale mám pozerať napred.
Môcť s nimi prežívať každučký moment dňa: modlitbu, domáce úlohy, služby v domácnosti, hru, spoločnú prípravu jedla, čeliť najrôznejším životným otázkam a situáciám a najmä mať podiel na ich radostiach a očakávaniach, to všetko vo mne rozvinulo a dalo dozrieť materinskému citu, ktorý je nám ženám daný do vienka, avšak život „vo svete“ ho vo mne udusil.
V ťažkostiach s výchovou som mohla objaviť a oceniť všetko to, čo naši rodičia pre nás urobili, bez toho aby sme si my uvedomovali veľkosť a dôležitosť ich konania. Nakoniec som objavila, že úplné a radostné darovanie života je práve to, čo som vždy hľadala!
Ďakujem Ti Pane za všetko, čo si pre mňa urobil a za tvoju nesmiernu lásku ku každému z nás.
|
Stampa questa pagina
