Volám sa Matea a pochádzam zo Slovinska. Mám dvadsaťpäť rokov a takmer štyri roky som súčasťou Komunity Cenacolo. Každý deň si pripomínam, že ešte pred vstupom do Komunity som mala v srdci túžbu žiť týmto spôsobom- obklopená mnohými dobrými a štedrými ľuďmi. Ale uvedomujem si, že Komunita pre mňa urobila oveľa viac - priviedla ma k stretnutiu s Bohom.
Pochádzam z kresťanskej rodiny a spomínam si, že od malička sme vždy chodievali do kostola. Žila som na dedine, mali sme gazdovstvo so zvieratami a aj ja som pomáhala pri spoločnom hospodárení. Preto bol môj život vždy zaneprázdnený, zároveň však jednoduchý a spokojný. Aspoň tak sa to javilo navonok.  V domácnosti a našich vzájomných vzťahoch však chýbal pokoj, dialóg a skutočná vzájomná úcta. Mám pramálo spomienok na dni, kedy by išlo všetko dobre, bez vzájomných hádok a nedorozumení. Myslím že naším najväčším problémom bolo, že sme spolu nikdy nehovorili, nikdy sme si v pokoji nesadli k spoločnému jedlu. Moja mama pila a ja som už od základnej školy bola prinútená doma prežívať ťažké a ubíjajúce situácie, hoci pred spolužiakmi som sa snažila ukrývať môj smútok. Preto som bola v triede vždy uzavretá, nesmiala som sa a necítila dobre s druhými. Hovorila som veľa klamstiev o tom, ako mi bolo a čo som doma robila. Hanbila som sa totiž za to, že som musela každé ráno vstávať o šiestej a pomáhať mame so zvieratami a na gazdovstve. Napriek tomu som chodila do školy rada až do chvíle, keď si moji spolužiaci zo mňa začali uťahovať pre môj život „sedliačky“, ponižovať ma a utláčať. Začala som preto predstierať, že ja som spokojná, silene sa usmievať iba preto, aby som sa cítila rovnocenná s nimi, ale v mojom vnútri narastal strach. Tento spôsob života ma priviedol k tomu, že som začala v sebe dusiť hnev a to až do takej miery, že som nedávala najavo nijaké svoje reakcie a vnútorné pocity.
S mojím bratom sme nemali ktovieaký blízky vzťah, nikdy sme spolu vlastne nehovorili, pretože som bola mladšia od neho. Keď sme však začali navštevovať strednú školu v tom istom meste, a vzhľadom na to, že sme obaja trpeli pre tie isté veci z domova, začali sme sa spolu utiekať k „ľahkým“ drogám. Narkomani a osoby, ktoré na tom neboli dobre, mi odjakživa naháňali strach a nikdy by som si nepomyslela, že skončím ako oni, ale zlo vstúpilo do môjho života veľmi zákerným spôsobom. Keď som fajčila marihuanu a opíjala sa spolu s kamarátmi zdalo sa mi, že som našla riešenie na moje problémy - dokázala som na ne nemyslieť, aj keď ma už opustila akákoľvek nádej, že doma by sa mohlo niečo zmeniť. Jedinou osobou, s ktorou som dokázala hovoriť o mojich problémoch, bola jedna profesorka zo školy, ktorá ma utešovala a pomáhala mi. Aj napriek tomu som však padala stále hlbšie a potom, ako som začala brať tvrdšie drogy, „spálila som mosty“ aj za týmto vzťahom. Veľmi šikovne som maskovala moju závislosť na drogách, aj vďaka výhovorke, že môj stav bol výsledkom rodinnej situácie. Na druhej strane som sa ešte snažila pomôcť rodičom, ale bola som príliš slabá, nemala som silu niesť ťarchu celej situácie. Môj otec bol vždy ochotný ma vypočuť a pomôcť mi, ale moja uzavretosť a odsudzovanie mi bránili porozprávať sa s ním. Mojej mame som ani len nechcela nič povedať, zdalo sa mi, že by to bolo pre ňu iba ďalšou príťažou a aj tak by nemohla pre mňa nič urobiť. Osoba, ktorú Boh použil na to, aby mi pomohol vrátiť sa na správnu cestu, bola moja mladšia sestra, vždy veľmi pozorná na to, čo som prežívala. Pozorovala ma a uvedomila si, že som potrebovala pomoc a dokázala mi ju poskytnúť vďaka radám jedného kňaza, s ktorým bola niekoľkokrát na púti v Medžugorí. Mala som veľkú túžbu a chuť skoncovať s drogami a začať žiť normálne, preto keď som vďaka nej spoznala Komunitu, zúčastnila som sa „kolokvií“ a vstúpila.
Na ceste viery a pravdy mi Pán ukázal, koľko odsúdenia som v sebe niesla voči mojej rodine a nakoľko som rodinu obviňovala z toho, ako som dopadla, hoci v skutočnosti hlavnú zodpovednosť za svoje pomýlené životné rozhodnutia som niesla ja sama. Zarmucovalo ma predovšetkým to, že som sa vydala na zlé chodníčky spolu s bratom a že on bol ešte tam, stratený v osídlach drogy a zúfalstva. Neprestajne sa modlím za neho a za jeho spásu.
Komunita ma učí žiť pravdu, viesť dialóg a byť spolu s druhými ľuďmi. Ďakujem všetkým tým osobám, ktoré mali a doteraz majú so mnou veľkú trpezlivosť. Veľa som trpela ale verím, že toto je tá správna cesta, pretože ma priviedla späť k Pánovi. Najväčšou ťažkosťou ktorú som mala v Komunite bolo čeliť mojim slabostiam a nedostatkom. Zabralo mi značne veľa času, kým som nechala „vyjsť na povrch“ moje skutočné ja, stala sa sama sebou. Ale dnes sa cítim naozaj znovuzrodená vďaka osobám ktoré ma majú radi, ktoré mi odpúšťajú a trpia spolu so mnou a pre mňa. Objavila som lásku, ktorá nesklame, a je to láska Božia. Veľakrát som si pomyslela, že nie som hodná toho všetkého čo mi Boh a Komunita dáva, ale vďaka mnohej modlitbe, obete a svetlu dokážem vidieť, že táto cesta ma privedie ku šťastiu. Ďakujem všetkým tým, ktorí mi pomohli na ceste viery a ďakujem z celého srdca Bohu za to všetko, čo pre mňa koná.
|
Stampa questa pagina
