|
Kardinál Schönborn
Homília
Drahí bratia biskupi, kňazi, diakoni, seminaristi, drahí bratia a sestry,
„Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám“. Táto Komunita začala bez zlata a bez striebra... ale to čo má, to vám dala: Ježiša. Bohatstvo, ktoré je na  počiatkoch tejto Komunity, je vzkriesený Ježiš, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych za nás; toto je bohatstvo tejto Komunity! A keď sme na Sviatku života, cítime nutnosť vyskakovať a chváliť Boha. Ja neviem skákať ako Matka Elvíra, nie som taký mladý...
„A naplnil ich úžas a vzrušenie nad tým, čo sa s ním stalo“! Toto je bohatstvo Evanjelia, bohatstvo Cirkvi, peknej Kristovej Nevesty, hoci je málo poznaná a tiež veľmi zraňovaná našimi slabosťami, našimi hriechmi. Dnes popoludní som si pozrel videozáznam z cirkevného uznania Komunity v Ríme. Ale vy ste nikdy neboli mimo Cirkvi, nikdy, vždy ste boli v jej srdci. Ale teraz vás pápež, Petrov nástupca, uznal za živú súčasť srdca Cirkvi, a toto je dôvod k veľkej radosti.
„Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám“. Na začiatkoch tejto Komunity je určitý čin, gesto, dar. Vždy je to tak, bohatstvo Evanjelia je nám sprostredkované skrze dar. Pápež Ján Pavol II to často zdôrazňoval, aj pápež Benedikt XVI to opakuje. Našiel som v mojej izbe text z predchádzajúceho sviatku Zoslania Ducha svätého, v ktorom pápež Benedikt hovoril o sebadarovaní. Na začiatku je vždy dar, tento skutok Milosrdného Samaritána, skutok ktorý ani on sám nepredpokladal, nenaplánoval si ho na svojej ceste, ktorá mala pravdepodobne obchodné ciele. Mal teda plné ruky práce, plný plánovací kalendár, projekty, dátumy, mal sa čo obracať... ale stalo sa niečo nečakané a on to prijal, povedal „áno“. A z takéhoto „áno“ sa v Cirkvi vždy zrodí nový život.
Pápež Benedikt vo svojej homílii na pohrebe Jána Pavla II – vtedy bol ešte Kardinál Ratzinger – urobil nádhernú prednášku o tomto „áno“, ktoré Ján Pavol II, Karol Wojtyła, zopakoval a oživil svojím životom. Bolo treba povedať vždy nové „áno“, ktoré ho nakoniec priviedlo až na Petrovu stolicu, a potom ďalšie „áno“ chorobe, utrpeniu... „áno“, ktoré nesmierne obohatilo Cirkev! Keď bol kardinál Ratzinger zvolený za pápeža, na svojej prvej audiencii sa podelil o to, čo prežíval počas Konkláve. Videl, akoby sa k nemu blížila gilotína – s hrôzou a úžasom pozoroval, ako sa k nemu blížilo toto zvolenie! Potom mu jeden spolubrat napísal lístok s odkazom: „Ty si veľmi dobre kázal o Jánovi Pavlovi II a o jeho „áno“. Teraz, ak budeš musieť povedať tvoje vlastné „áno“, urob to!“ Povedz „áno“! Pápež sa priznal, že tento lístok ho povzbudil k tomu, aby povedal svoje „áno“ a prijal zvolenie.
Nutnosť povedať „áno“ je súčasťou každého kresťanského života a v určitom zmysle každého ľudského života. Prídu chvíle, keď sme k niečomu volaní práve my, nie niekto iný. Ja, áno ja mám teraz urobiť určitý krok, musím povedať „áno“, musím darovať niečo zo seba, tak ako to urobil Milosrdný Samaritán. On bez dlhého premýšľania pochopil, pocítil v hĺbke: „teraz som ja povolaný“. Určite aj matka Elvíra zakúsila niečo podobné pri svojom povolaní, nutkanie neprechádzať bez povšimnutia ponad utrpenie, ktoré videla okolo seba. Každý z nás je povolaný dať to, čo máme. Nemáme striebra ani zlata – ak ho máte náhodou priveľa, môžete ho spokojne nechať tu, poslúži dobru Komunity... po „americky“ sa tomuto, čo som teraz povedal, hovorí „fund raising!“ – ale každý jeden z nás je povolaný darovať seba samého. Žasnem nad tým akú odvahu museli mať Peter a Ján, keď prechádzali a videli toho chromého, a rozhodli sa pre takýto čin. Pravdepodobne sa príliš nezamýšľali, nevytvorili „komisiu“, ktorá by stanovila priority a rozhodla. Jednoducho povedali „áno“. Pozrime na Milosrdného Samaritána, koľko ovocia priniesol jeho skutok. Pripomeňme si dnes aj „áno“, ktoré bolo na počiatku Komunity a ktoré prinieslo a neprestáva prinášať veľa ovocia.
Vždy keď som v Komunite Cenacolo, túžim viac počúvať ako hovoriť, pretože vaše svedectvá sú nesmierne bohaté. Dnes ráno som si po katechéze vypočul jedno svedectvo, ktoré mi veľmi pomohlo, a druhé svedectvo som načerpal z videozáznamu o cirkevnom uznaní Komunity, boli to slová kardinála Ryłku.
Dnes dopoludnia po katechéze mi jeden z vás povedal: „Pozri, ten Milosrdný samaritán, keď nechal zraneného v hostinci, dal za neho dva peniaze a dodal «Ak toto nebude stačiť, zaplatím pri mojom návrate to, čo chýba»“. A dodal k tomu veľmi pekné vysvetlenie: „Ježiš za nás už zaplatil dva peniaze, na kríži! Ale pri svojom príchode, ktorý všetci očakávame, po ktorom túžime, pri Jeho slávnom druhom príchode zaplatí aj to, čo chýba. Akou útechou je pre nás chorých, zranených vedieť, že keď sa vráti Kristus, ešte raz za nás zaplatí, svojím milosrdenstvom!“ Chcel som sa s vami podeliť o túto myšlienku jedného z vás, a našlo by sa ešte veľa podobných pekných zamyslení nad týmto podobenstvom.
Na záver by som chcel zopakovať to, čo povedal kardinál Ryłko, keď odovzdával Komunite dekrét o uznaní. Vypočul som si aj slová Matky Elvíry... tieto jednoduché, krásne slová, ktoré kardinál Ryłko zopakoval: „milovať, milovať, milovať“. A Kardinál doplnil: „Týmto hostincom, do ktorého Milosrdný samaritán priniesol zraneného, je Cenacolo.“ Vaše domy sú týmito „hostincami“, kam Milosrdný samaritán – Ježiš, prináša zranených z ulice, zranených drogou, alkoholom... zranených životom! Aké krásne prirovnanie vám darovala Cirkev skrze slová kardinála Ryłku– ste týmto „hostincom“ do ktorého Ježiš, prostredníctvom svojich pomocníkov, čiže vás všetkých ktorí pomáhate, prináša zranených, prináša každého z nás, z vás.
Prajem vám, aby domy Komunity Cenacolo boli vždy týmto „hostincom“, kde je možné nájsť spásu a zdravie. A potom môžete aj vy, tak ako chromý od „Krásnej brány“, vyskakovať od radosti a chváliť Boha!
|
Stampa questa pagina
