|
Slová Kardinála sú veľmi výstižné, je to naozaj náš príbeh. Keď sa my, chlapci a dievčatá z Komunity zamyslíme nad tým, koľko sme hľadali... Toto slovo „Koho hľadáte? Čo hľadáte?“ je naozaj pre nás.
Spomínam si ako Matka Elvíra na počiatku Komunity hovorievala, že ak niekto padne v živote veľmi hlboko, je to preto, lebo hľadá hlbšiu pravdu, ibaže ju hľadá na nesprávnej ceste.
 V podstate sme všetci veľa hľadali. A to že sme padli až na dno, do závislosti na drogách, to že sme zišli na zlé chodníčky a dopustili sa mnohých životných omylov, nechali sa nespočetnekrát podviesť zlom, je to práve preto, lebo vo vnútri v nás bol smäd, hlad. Hľadali sme domov, hľadali sme miesto, kde by mohol náš život konečne nájsť pokoj, odpustenie, pravú, úprimnú, úplnú radosť, silu niesť utrpenia života.
Všetci sme hľadali, ale dnes môžeme s veľkou radosťou povedať: „Našli sme, našli sme!“. Na tomto mieste, v Cenacole, sme našli lásku, ktorá je silnejšia ako naša krehkosť v minulosti a naša krehkosť dnes. Našli sme lásku, ktorá nám opakuje: „Verím v teba!“, aj keď naša viera v Boha občas zakolíše, pokrivkáva, tak ako sa to stalo Petrovi.
Keď Kardinál hovoril o Michelangelovom diele „Posledná večera“, vynorila sa mi v mysli naša kaplnka vo Vrbovci, v Chorvátsku, kde Matka Elvíra nechala namaľovať tento obraz rukami jedného maďarského chlapca, ktorý bol vtedy v Komunite. On vložil svätostánok do Ježišových rúk, do kalicha, a keď Elvíra videla po prvýkrát dokončený obraz - všetci chlapci stáli okolo - spomínam si, že sa na chvíľu zahĺbila do tichej kontemplácie obrazu a pritom vytušila, že sa jedná práve o moment, kedy Ježiš povedal: „Jeden z vás ma zradí“. Vyzvala nás: „Skúste nájsť Judáša!“. Ale na tom obraze je nemožné pochopiť, ktorý z apoštolov je Judáš, všetci pozerajú na Ježiša s otázkou: „Som to azda ja?“. Potom sa Matka Elvíra obrátila k nám a povedala: „Bohužiaľ, ktokoľvek z nás môže byť Judášom“.
To je smutná možnosť vyplývajúca z našej slobody, ale v Bohu existuje aj iná cesta, tá Petrova, môcť odovzdať náš hriech. Peter plače, je krehký, úbohý, a prosí Máriu: „Odpusť mi“, ako sme to videli včera večer v muzikáli.
Keď sme predviedli muzikál „CREDO – VERÍM“ v jednej farnosti, kňaz nám potom povedal: „Bolo krásne vidieť Petra, práve jeho, ako sa vrátil do náručia Márie, Cirkvi, ktorá ho objala, ktorá ho opäť prijala“.
Aké veľké šťastie, aký dar, aké privilégium pre nás, ktorí sme hľadali a pomýlili sme cestu, že nás prijala Mama, pre nás je to Elvíra, ale je to aj niečo oveľa viac, je to Božie Srdce, je to Cirkev, ktorá nás objala, ktorá sa sklonila nad nami, ktorá nám opakuje „Verím v teba!“. Aké je to krásne, že aj Komunita nás prijala nie ako zbitých chudákov, ktorým je treba preukázať trošku súcitu a dobročinnosti, v hĺbke sme hľadali niečo oveľa viac a boli sme prijatí ako osoby schopné zápasiť so zlom a spolu s Bohom znovu nadobudnúť vlastnú slobodu.
Koľko ľudí na uliciach, na námestiach, kde sme boli kedysi, nám niečo dalo – peniaz, skutok lásky, úsmev, obložený chlieb, dali nám aj dobré veci, s láskou, ale to nestačilo na to, aby nám to zmenilo život. Život hľadá Niekoho, hľadá Boha, hľadá Božie Srdce.
Pred mnohými rokmi som zažil nezabudnuteľnú príhodu. Vybral som sa vtedy s jedným z našich manželských párov, ktorý vtedy žil v Mexiku, na ulicu. Oni chodievali v noci priniesť trochu mlieka a chleba deťom, ktorých domovom a rodinou boli chodníky, ulice, ktoré žili pod mostmi. Keď sme prišli na miesto, v jednej chvíli táto banda detí spoznala manželov a pribehli nám v ústrety. Jedno z detí prišlo ku mne a objalo ma silno, silno, silno. Takmer ma priviedlo do rozpakov, pretože sa ma nechcelo viac pustiť, držalo ma so všetkou silou a svoju hlavu, svoje ucho, svoju tvár pritlačilo na moje srdce a ostalo takto bez pohnutia. Malo väčší hlad po láske než po chlebe, hlad po objatí, po dobrote, potrebovalo pocítiť, že jeho život bol milovaný, že mal dôstojnosť, ktorú ti dá niekto, kto ťa objíme a povie ti „Tvoj život má hodnotu!“. Ale to čo sa ma dotklo najviac bolo niečo, čo som sa potom dočítal v časopise počas spiatočného letu. Prečítal som si v ňom jeden lekársky článok a urobil jednoduchý objav, ktorý však veľmi naplnil moje srdce. Vždy som si myslel, že keď sa dieťa narodí, hľadá matkin prsník pretože hľadá mlieko, výživu. Avšak v tomto článku bolo napísané že dieťa, keď spočinie hlavou na matkiných prsiach, hľadá srdce, tlkot jej srdca. Dieťatko tento tlkot srdca počúvalo deväť mesiacov v matkinom lone, od prvých sekúnd svojho života, matkino srdce sprevádzalo jeho rodiaci sa život, ale keď sa narodí, zrazu ho už nepočuje, necíti a preto ho hľadá. Dieťatko hľadá toto srdce a cíti sa uistené iba vtedy, keď ho opäť nájde, keď oprie svoju hlavičku o prsia mamy, ešte skôr ako sa naučí prijímať výživu, toto srdce mu dodá nesmiernu istotu.
Tento príklad ma priviedol k zamysleniu, že my všetci hľadáme Božie Srdce, Srdce ktorého tlkot sme počuli keď sa zrodil náš život, a kým ho nenájdeme, sme tuláci, sme dezertéri, sme ľudia ktorí hľadajú, ktorí žobrú kdekade, pretože v skutočnosti hľadáme tlkot Božieho Srdca.
Je krásne mať túto istotu: Boh nám zanechal svoje Srdce v Eucharistii.
Vždy žasnem nad tým, že eucharistické zázraky, ku ktorým došlo na mnohých miestach v histórii Cirkvi, keď ich podrobili štúdiu zistili, že to bol kúsok srdca. To znamená že Eucharistia je toto Srdce, ak sa oň oprieme, nájdeme pokoj, nebudeme viac tulákmi.
Koľkokrát my, chlapci a dievčatá z Komunity, uprostred noci, počas adorácie, necháme aby náš život spočinul na tomto Srdci, kde nachádzame pokoj, odpočinutie, dôveru, kde opäť nachádzame istotu, že náš život je milovaný, nachádzame uistenie, že Láska je silnejšia ako naše zrady.
Položme teda naše srdce, našu tvár, náš život, našu minulosť na Ježišovo Srdce, na Otcov dom, ktorým je prebodnuté Kristovo Srdce na kríži a ktoré nám hovorí: „Poďte, dvere sú otvorené pre všetkých, v dome môjho Otca je miesto pre všetkých!“. Pán túži po tom, aby sme prišli všetci do domu Otca.
Keď sa vrátime domov, môžeme všetkým povedať: „Stretli sme ho!“. „Čo hľadáte, koho hľadáte?“, „Našli sme ho!“. Keď život ktorý hľadal, nájde, potom to ohlasuje.
|
Stampa questa pagina
