|
Mons. Diego Natale Bona
Matka Elvíra vždy opakuje, že ona ako prvá žasne nad týmito udalosťami, je to tak? Ale mňa prekvapuje aj cesta Komunity v Cirkvi, pretože sa odohrala neuveriteľne rýchlo, prešlo iba desať rokov či o trošku viac odkedy som prvýkrát hovoril s Matkou Elvírou o možnosti uznania zo strany Cirkvi; pozrela na mňa trochu zmätene a potom môj návrh prijala, a teraz po desiatich rokoch prišla až do Petrovho domu. Niekto sa ma opýtal: „ako ti to vôbec prišlo na um udeliť Komunite diecézne uznanie?“. Ja som odpovedal: „ak čítaš Skutky apoštolov, uvedomíš si, že komunita v Jeruzaleme bolo vytrvalá v modlitbách, v počúvaní Božieho slova, v lámaní Chleba, a nebol medzi nimi nikto chudobný.“ To isté som videl v Komunite Cenacolo: Božie slovo napísané každý deň, modlitba cez deň a teraz i v noci, a Eucharistia, adorácia a slávenie svätej omše sú srdcom, a sú všetci bratmi; avšak to, čo na mňa urobilo veľký dojem, je „preukážka radosti“, tú nemožno nikde kúpiť, ale oni ju majú. Preukážka radosti. Je to naozaj tak. Majú ju všetci. S dojatím si spomínam na veľké Jubileum, keď ste prišli ako pútnici do Ríma a na Námestí sv. Petra, vo februári 2000, vám Ján Pavol II povedal nezabudnuteľné slová, povedal vám že ste v srdci Cirkvi a dnes sa to stáva verejným, potvrdeným faktom. Vzdávajme vďaky Pánovi. Ďakujem.
|
Stampa questa pagina
