|
Kardinál S.E.R. Christoph Schönborn – katechéza v nedeľu dopoludnia
Pochválený buď Ježiš Kristus!
Dnes ráno sme sa tu zišli, aby sme počúvali Evanjelium, aby sme počúvali Ježiša, ktorý k nám hovorí skrze Slovo Evanjelia, skrze svoje skutky v Evanjeliu a tiež skrze to, čo koná v našich životoch. Ježiš hovorí v našom srd ci, hovorí k nám prostredníctvom Ducha Svätého a preto by som chcel spolu s vami vstúpiť do Jeho školy, pretože je to tá najkrajšia škola akú môžeme kedy navštevovať.
Dnes ráno by som vám na zamyslenie navrhol dva texty. Prvý z nich všetci dobre poznáte, každý z vás ho prežil svojim spôsobom, a je to prvé stretnutie s Ježišom. Chcel by som sa preto s vami zamyslieť nad úryvkom z Evanjelia podľa svätého Jána. Napísal svoje Evanjelium už ako starček, na sklonku života a spomína si v ňom aj na chvíle svojho prvého stretnutia s Ježišom.
Druhý text, ktorý som vybral, je Cenacolo, t.j. Večeradlo, Horná sieň. Je to dôležité miesto milosti, práve tam sa odohrali veľké udalosti, zároveň je to miesto Ježišovej školy, kde nás učí poznávať našu slabosť.
Začneme teda svätým Jánom, prvou kapitolou. Ako boli povolaní prví apoštoli? Svätý Ján evanjelista o tom hovorí nasledovne: „V nasledujúci deň Ján zasa stál s dvoma zo svojich učeníkov. Keď videl Ježiša ísť okolo, povedal: "Hľa, Boží Baránok." Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom. Ježiš sa obrátil a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich: "Čo hľadáte?" Oni mu povedali: "Rabbi - čo v preklade znamená: Učiteľ -, kde bývaš?" Odpovedal im: "Poďte a uvidíte!" Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Boli asi štyri hodiny popoludní.“
Tento krátky úryvok pre mňa znamená vstup do Ježišovho učeníctva. Z iných evanjelií poznáme povolanie pri Galilejskom jazere, ale táto scéna je prvá, je to prvotné stretnutie. Ján a Ondrej boli učeníkmi Jána Krstiteľa a keď videli, počuli Jána hovoriť o Ježišovi, vyjadriť sa o ňom tými tajuplnými slovami, ktoré sú pre nás dobre známe, pretože ich počujeme každý deň vo svätej omši, „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta“, títo dvaja ostali prekvapení. „...Boží Baránok...čo to znamená... kto je tento muž, ktorý prišiel aby sa dal pokrstiť Jánom, o ktorom kolujú také tajuplné chýry... ?“. A tak sa stalo, že Ondrej a Ján išli za Ježišom, sledovali ho. Nepýtali o povolenie Jána Krstiteľa, jednoducho išli. Aj nám sa často stáva, že nežiadame o povolenie, jednoducho robíme to, čo cítime v srdci, pravdaže nie vždy sú to dobré nápady, ale v tomto prípade to bol veľmi dobrý nápad – nasledovať Ježiša! Ježiš vycítil, že niekto ide za ním, obrátil sa a položil im veľmi jednoduchú otázku: „Čo chcete? Čo hľadáte?“
Myslím si, že v pamäti svätého Jána nadobudli tieto tak veľmi jednoduché slová oveľa širší zmysel na sklonku jeho života, keď sa v myšlienkach obhliadol za celým dlhým priebehom svojej existencie, na cestu ktorú prešiel spočiatku s Ježišom, potom s Jeho matkou Máriou, ktorú vzal k sebe, až do samého konca... Tieto slová „Čo hľadáte? Čo chcete?“, sú to prvé slová, ktoré hovorí Ježiš každému z nás. „Čo hľadáš? Aké sú túžby tvojho srdca, tvojho života? Čo hľadáš pre svoj život?“ Odpoveď prvých dvoch apoštolov je veľmi jednoduchá: „Kde bývaš? Odkiaľ si?“. Zmätení Ježišovou otázkou nevedia čo povedať a preto sa pýtajú: „Aká je tvoja adresa?“, dnes by sme sa opýtali „Aký je tvoj e-mail? Číslo tvojho mobilu?“ Na tak jednoduchú otázku aj Ježiš odpovedá veľmi triviálne, jeho odpoveď poznáte všetci, všetci ste ju zažili: „Poďte a uvidíte!“. Nevedie dlhé reči, jednoducho povie: „Poďte a uvidíte!“.
„Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Boli asi štyri hodiny popoludní.“ Ján ako starček si spomína na presnú hodinu, bola to tak vzácna chvíľa, že nemožno zabudnúť na detaily. Aj my sme prišli, videli sme kde býva a zostali sme u Neho, zostali sme vďaka Nemu, zostali sme s Ním. Spomínam si na deň, chvíľu, konkrétne miesto kde som po prvýkrát počul Pánovo volanie, moment kedy som po prvýkrát v srdci pocítil túžbu stať sa kňazom. Mal som jedenásť rokov, bolo to počas hodiny náboženstva, ešte teraz mám pred očami učebňu, profesora ktorý bol veľmi dobrým kňazom a vynikajúcim učiteľom náboženstva a v ten deň nám hovoril o kňazstve. Spomínam si dokonca na miesto, kde som v tej chvíli sedel. Potom prišli aj iné chvíle, kedy sa moje povolanie potvrdilo, ale táto prvá skúsenosť ostala nezmazateľne vrytá do mojej pamäte.
Čo sa prihodilo počas týchto prvých hodín? „Zostali v ten deň u neho“, celý deň, ak boli štyri hodiny popoludní, znamená to, že s ním ostali celú noc až do nasledujúceho rána. O čom im hovoril Ježiš? Ohromuje ma, že Ján o tom nenapísal ani len slovo. O tom, čo Ježiš povedal počas posledného stretnutia vo Večeradle, o tom Ján napísal neúrekom – v Evanjeliu sú to celé štyri kapitoly, celá dlhá reč po umývaní nôh. Ale na začiatku? Nič! Myslím, že Ján chcel uchovať tajomstvo, to čo Ježiš povedal počas prvého stretnutia ostalo „tajomstvom“ medzi ním a Ježišom, a myslím že je to dôležité. Často musím hovoriť o mojom kňazskom povolaní, pretože vždy keď navštívim nejakú školu, a robím to často, pýtajú sa ma: „...prečo si sa stal kňazom?“, a potom musím vyrozprávať svoj príbeh... ale tajomstvo srdca, to čo sa stalo medzi mnou a Ježišom, medzi Ježišom a každým jedným z vás, toto ostáva „kráľovským tajomstvom“, ako hovorí kniha Tobiáš, a toto tajomstvo nemožno zradiť, ostáva naším.
Ale dôsledky vidieť! Na druhý deň, „Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Ježiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra. On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: "Našli sme Mesiáša," čo v preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi.“ To o čom hovorili s Ježišom ostáva tajomstvom, ale výsledný efekt poznáme, on vedel že: „Je to Mesiáš!“ a prvá vec, na ktorú sa podujal, bola misia – ide za svojím bratom a povie mu: „Našli sme ho, našli sme toho, ktorého mnohí očakávali, ktorého sme my všetci očakávali“ a „privedie ho k Ježišovi“. Táto stručná fráza je prvým vyjadrením misie, pretože misia, to nie sú teórie, je to stretnutie človeka s človekom - priviesť tvojho brata, tvoju sestru k Ježišovi. Tým najkrajším dielom, ktoré môžeme v živote vykonať, je priviesť niekoho k Ježišovi.
Vrátim sa na začiatok tohto stretnutia: „Kde bývaš? Odkiaľ si?“. Myslím si, že v tejto otázke starček Ján videl oveľa viac ako mohol chápať na začiatku, keď trošku zmätene odpovedal: „Kde bývaš?“. Ján vo svojej starobe pochopil, že za touto otázkou je niečo oveľa hlbšie – pre Evanjelium svätého Jána je typické, že prostredníctvom niečoho praktického, základného, všedného nám vyjavuje niečo oveľa hlbšie. „Čo hľadáte?“ je jednoduchá otázka, ktorá ukrýva hlbší zmysel. „Ježišu, kde je tvoje miesto? Kde prebýva tvoje Srdce? Kde prebývaš?“. Ježiš raz povedal: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť... Som chudobný, som pocestný na tejto zemi...“, ale „mojím príbytkom je Otec. Tam prebývam!“. Myslím si, že keď apoštoli videli, ako sa Ježiš modlil celé hodiny, ako ostával aj celú noc v modlitbe, vtedy si uvedomili, kde prebýva, kde je Jeho miesto, miesto Jeho Srdca, „prebýval“ v Otcovi! Naším skutočným príbytkom, naším domovom, kam kráčame, je Dom Otca, Srdce Otca. V Otcovom Srdci je náš príbytok, tam, kde prebýva Ježiš.
Viem, že vy sa často modlievate v noci a veľmi vás preto obdivujem! Keď som bol mladým dominikánom, raz ma napadlo stráviť noc v modlitbe na nevysokom kopci za naším kláštorom. Vyšiel som na kopec a začal sa modliť, noc bola chladná a plná čudesných zvukov, pochytil ma strach a potom aj únava... nakoniec, o druhej v noci, som sa vrátil do kláštora a išiel spať. Nasledujúceho dňa som o šiestej ráno slúžil svätú omšu u rehoľných sestier a Evanjelium toho dňa bolo: „Ježiš strávil celú noc v modlitbe!“ Koľko sa toho ešte musíme od Neho učiť!
Teraz prejdeme na koniec Ježišovho verejného života, presunieme sa na to sväté miesto, ktoré darovalo meno vašej Komunite – „Cenacolo“, t.j. Večeradlo. Navrhujem vám zamyslieť sa nad dvadsiatou druhou kapitolou z Evanjelia podľa svätého Lukáša.
Evanjelium svätého Lukáša má niektoré osobitosti, ktoré sa nenachádzajú v ostatných Evanjeliách: podobenstvo o „Milosrdnom Samaritánovi“, „Márnotratný syn“, „Zachej“, úryvky o Ježišovom detstve, všetko čo vieme o zvestovaní... toto všetko nachádzame u svätého Lukáša, ktorý bol veľmi blízko svätému Pavlovi ale zároveň, ako hovorí tradícia, veľmi blízko Márii a určite počul priamo od nej to, čo nám odovzdal o Ježišovom detstve.
Poďme teda do Večeradla. Ježiš hovorí (Lk 22): „Veľmi som túžil jesť s vami tohoto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve." Aká veľká bola Ježišova túžba byť s nami vo Večeradle - Cenacole, jesť s nami veľkonočného baránka!
Dvanásti prežijú s Ježišom hebrejskú veľkonočnú hostinu, ktorá začína požehnaním chleba. Lámanie chleba a jeho požehnanie je veľmi pekná modlitba, ktorú my kresťania opakujeme každý deň vo svätej omši: „Baruk atá adonai...“, čiže „Nech je požehnaný Boh Otec, Stvoriteľ sveta, z ktorého rúk sme prijali tento chlieb, plod zeme“ a Pavol VI pridal „a práce ľudských rúk“, „ponúkame ti tento chlieb, aby sa stal pre nás chlebom života“. Je to hebrejská modlitba požehnania chleba, ktorú sa modlia na začiatku každej všednej večere a slávnostným spôsobom na začiatku veľkonočnej večere.
„Vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a dával svojim učeníkom hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás, toto robte na moju pamiatku“. Ježiš dáva nový význam tomuto úkonu a na záver veľkonočnej večere, pri treťom kalichu, vezme kalich a povie: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“.
A teraz pozor, v tejto posvätnej, jedinečnej chvíli, počas Ustanovenia Eucharistie, Ježiš oznamuje zradu, zapretie. Videli sme to včera v muzikály „Verím“: „A hľa, ruka môjho zradcu je so mnou na stole. Syn človeka síce ide, ako je určené, ale beda človekovi, ktorý ho zrádza!" A oni sa začali jeden druhého vypytovať, kto z nich by to mohol urobiť.“ S mojimi seminaristami sme v dominikánskom kláštore v Miláne videli Leonardovu „Poslednú večeru“ a prior tohto kláštora nám vysvetlil, že táto maľba zachycuje práve moment, kedy Ježiš oznámil, že bude zradený. Ježiš je znázornený s roztvorenými rukami ako znak obety a apoštoli, v skupinkách po troch, diskutujú medzi sebou. Sú šokovaní a vidieť na nich rozrušenie, otázku: „Kto z nás by mohol urobiť niečo také, zradiť Ježiša?!“.
Lukáš nám ponúka strašné poučenie: v tejto chvíli, hneď po Ustanovení Eucharistie, v tej najposvätnejšej chvíli, ktorú prežili apoštoli, hneď nato prichádza omračujúce oznámenie o zrade... čo sa to deje? Vznikol medzi nimi aj spor, kto je z nich najväčší! Predstavte si! Vo Večeradle, bezprostredne po Ustanovení Eucharistie, diskutujú o tom, kto je medzi nimi najdôležitejší, najvýznamnejší, najsilnejší, najprestížnejší... Aká hanba! Lukáš pripomína túto udalosť z Večeradla, z miesta, kde sa Ježiš dal za nás, ponúkol sa ako jedlo a nápoj, ako telo a krv pre nás.
Ako reaguje Ježiš? Nezačne im „čistiť žalúdok“, ale povie: "Králi národov panujú nad nimi, a tí, čo majú nad nimi moc, volajú sa dobrodincami. Ale vy nie tak! Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník. Veď kto je väčší? Ten, čo sedí za stolom, či ten, čo obsluhuje? Nie ten, čo sedí za stolom? A ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje.“ To čo svätý Ján opisuje prostredníctvom „umývania nôh“, to nám svätý Lukáš hovorí Ježišovými slovami o dôležitosti slúžiť.
A potom prichádzajú slová nesmierneho významu, ktoré majú ďalekosiahle následky. Uprostred tohto sporu medzi apoštolmi, uprostred tejto smiešnej hry ambícií, do ktorej aj my denno-denne upadáme: „...kto z nás je lepší, kto je významnejší?“, Ježiš im neodpovedá výčitkami, ale slovami nesmiernej dôvery. Ježiš hovorí: „Vy ste vytrvali so mnou v mojich skúškach“! Hovorí to aj napriek tomu že vie, že o hodinu sa všetci rozutekajú a opustia ho. Akoby v nich, v nás Ježiš videl dobrú vôľu, túžbu ostať vernými. Nevidí zradu, naše viny, ale vidí „Vy ste vytrvali so mnou v mojich skúškach“! A pokračuje ďalšími slovami plnými dôvery, ktoré vyrážajú dych: „...a ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne“. Tento preklad nie je úplne výstižný, v gréčtine je slovo „paratitemi“, čo znamená „Ja vám dám do dedičstva Kráľovstvo, urobím vás dedičmi Kráľovstva“. Ježiš nás robí dedičmi, odovzdáva nám svoje Kráľovstvo tak, ako ho Otec odovzdal Jemu. Ježiš nám zveruje Kráľovstvo, tak ako ho Otec zveril Jemu, vložil Kráľovstvo do našich rúk – toto je nesmierna, neuveriteľná dôvera! Ako je vôbec možné mať takúto dôveru k osobám, ktoré sú tak veľmi úbohé, že vedú spor o tom, kto je medzi nimi najväčší? Všetka ľudská márnotratnosť a po nej všetka ľudská slabosť, keď ho jeden po druhom zradia, Peter ako prvý... Ale Ježiš nám odovzdáva Kráľovstvo tak, ako Jemu odovzdal Kráľovstvo Otec. Vidíte ako nám Ježiš dôveruje - vkladá Božie kráľovstvo do našich rúk, do našich sŕdc.
Potom oznamuje Šimonovi: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu.“... neviem či ste niekedy videli, ako sa na vidieku kedysi mlátilo žito... Aj Cirkev je v tomto čase veľmi „mlátená“, „preosievaná“, tak ako apoštoli v tú noc!
Ale potom Ježiš vyslovil slová, ktoré sú ako skala, ktorá nebude nikdy zničená, na ktorej je možné postaviť dom nášho života: „Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera.“. Toto hovorí Ježiš Petrovi a na tejto skale bude Cirkev vždy pevná! Pretože Ježiš povedal: „Ale ja som prosil za teba, Šimon“, čo znamená „... aj za tých, ktorí prídu po tebe“!
„A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov." Toto robí pápež už 2000 rokov – „Posilňuj svojich bratov“! Keď som videl fotku Matky Elvíry s pápežom Benediktom, priniesol mi veľkú radosť úsmev Svätého otca, keď zdravil Matku Elvíru a vás všetkých z Komunity. Dobrota pápeža - musíme dôverovať!
Rozprávanie o Večeradle – Cenacole v Evanjeliu podľa svätého Lukáša ešte nekončí. Sú tu ešte dve veľmi pekné veci, smutné ale pekné. „Peter mu povedal: "Pane, hotový som ísť s tebou do väzenia i na smrť." Ale Ježiš povedal: "Hovorím ti, Peter, dnes nezaspieva kohút, kým tri razy nezaprieš, že ma poznáš." Včera sme videli túto tak strašnú chvíľu, keď Peter povedal: „Nepoznám toho muža... nie, nikdy som s ním nebol, nepoznám ho“! A ako potom plakal! Vy ste zvolili veľmi peknú interpretáciu, podľa ktorej to bola Mária, ktorá utešila Petra. Ale jedna vec je istá: Ježišov pohľad, o ktorom je zmienka iba u sv. Lukáša, keď sa Ježiš obrátil a pozrel Petrovi do očí! Tento pohľad nikdy, nikdy nemožno vykoreniť z našich sŕdc po tom, ako sme sa s ním stretli. Tento Ježišov pohľad uzdravuje všetky zranenia.
"Chýbalo vám niečo, keď som vás poslal bez mešca, bez kapsy a bez obuvi?" Oni odpovedali: "Nie." Hľa, toto je skúsenosť Komunity Cenacolo – nič nám nechýbalo! Aj keď občas chýba káva, ako mi prezradili chlapci... ako veľmi čakali vôňu kávy, ale minula sa! Ale nič vám nechýbalo, pretože ste mali vieru, skutky lásky, bol prítomný Ježiš!
Úryvok končí slovami, ktoré znejú trošku tajuplne a vyvolali v histórii Cirkvi veľa rôznych interpretácií: „On im povedal: "Ale teraz, kto má mešec, nech si ho vezme, takisto aj kapsu, a kto nemá, nech predá šaty a kúpi si meč. Lebo hovorím vám: Musí sa na mne splniť, čo je napísané: "Započítali ho medzi zločincov." Lebo sa spĺňa o mne všetko." Oni hovorili: "Pane, pozri, tu sú dva meče." On im povedal: "Stačí." Čo znamenajú tieto slová?
Tá najsprávnejšia interpretácia je zaiste tá, že Ježiš svojím „Stačí!“ chce povedať „Čo sú to dva meče? Nič, slúžia nanič! Nemyslite si, že ma môžete ubrániť dvoma mečmi! Stačí!“ Ježiš sa potom nechal odviesť, nebránil sa.
Ukončím slovom, ktoré sa mi zdá veľmi dôležité: Evanjelium je knihou Pravdy, Biblia je knihou Pravdy. Neexistuje v histórii ľudstva iná kniha, ktorá by bola natoľko úprimná, natoľko autentická ako Biblia, ako Evanjeliá – uvádza všetky chyby apoštolov. Ak by chceli priniesť bezchybný, čistý obraz svojej komunity, nenapísali by Evanjeliá. Evanjelium je práve preto autentické, lebo je svedectvom o našich hriechoch, o našich chybách, o našich slabostiach, ale zároveň svedectvom o nesmiernej dôvere, ktorú má Ježiš k nám, úbohým hriešnikom, svojim priateľom!
|
Print this page
