Otec Francesco Peyron

OTEC FRANCESCO PEYRON – katechéza v piatok dopoludnia „Tu vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby ho pokúšal: "Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?" Ježiš mu vravel: "Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?" On odpovedal: "Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!" Povedal mu: "Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!" Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: "A kto je môj blížny?" Ježiš povedal: "Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: "Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať." Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?" On odpovedal: "Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo." A Ježiš mu povedal: "Choď a rob aj ty podobne!" (Lk 10, 25-37)    Je naozaj pekné, že sme začali vzývaním Ducha Svätého, pretože tieto dni sú pravdaže vzácnymi chvíľami priateľstva, sviatku, stretnutia, ale sú to aj dni, kedy Duch Svätý chce vykonať v srdciach veľké veci. Duch Svätý pripravil pre nás dary, ktoré Panna Mária túži vložiť do našich sŕdc, ale vy viete a celá Biblia nám to hovorí, že musíme povedať naše „hľa, tu som“, naše „áno“.  Existujú dary uzdravenia od určitých strachov, ktoré nosíme vo svojom vnútri, od istých zranení z minulosti, ktoré nás ešte veľakrát ťažia, ktoré nám ohýbajú chrbát. Existujú dary, ktoré nám umožňujú bližšie spoznať Božiu lásku, cítiť sa viac milovanými, vynahradia azda aj za celú minulosť bez lásky, bez úcty k sebe samému. Existujú dary, ktoré nám pomôžu vo vnútri v srdci konečne odpovedať Pánovi „áno“, „hľa, tu som“, aby sme sa už viac nepotácali z jednej strany na druhú ako stierače na autách. Existujú dary, ktoré azda niekomu, kto uvažuje odísť z Komunity, pomôžu pochopiť, že práve tu, v tomto „hostinci“, existuje skutočné uzdravenie, rast, cesta.  Počas týchto dní chceme byť teda pozorní, aby sme rozpoznali tieto dary, chceme ich prijať, rozbaliť, otvoriť, prijať za svoje, dovoliť im vstúpiť do srdca.  Je veľmi pekné vidieť, že tento rok boli pridané dvere, vstupné brány z kameňa, ktoré ohraničujú toto priestranstvo, takmer akoby dávali pocit kostola, Božieho príbytku, príchodu Ducha Svätého. Keď prechádzame týmito bránami a vstupujeme na toto miesto, ktoré by som nazval „svätým miestom“, vzývajme Pána, Pannu Máriu, Ducha Svätého: „Pane, hľa tu som, prichádzam, otvor moje srdce, ktoré je ešte veľakrát uzavreté, osloboď ma, uzdrav ma, daj, aby som porozumel“. A toto sa naozaj stane, ak prosíš s vierou! Pozrite koľko nás je, už sme sa spoločne pomodlili ruženec, vzývali Ducha Svätého – myslíte si, že Pán, že Panna Mária sú hluchí a nepočuli toto volanie? Nie! Zdá sa mi akoby som videl Pannu Máriu s rukami otvorenými ako svätej Kataríne Labouré s lúčmi, ktoré z nich vychádzajú, alebo Milosrdného Ježiša z ikony svätej Faustíny Kowalskej, s červenými a bielymi lúčmi, ktoré vychádzajú z Jeho Srdca a rozlievajú sa na nás. Buďme otvorení!  Chcel by som začať krátkym úryvkom z Listu svätého Pavla Kolosanom, v ktorom sa hovorí „Ježiš Kristus je podoba neviditeľného Boha“ a tiež Jánovým Evanjeliom, v ktorom Filip oslovuje Ježiša „Ukáž nám Otca a to nám stačí“ a Ježiš mu odpovedá: „Filip, kto vidí mňa, vidí aj Otca“. Chceš vedieť, čo si myslí Boh? Aké je Božie srdce? Čo si o tebe myslí Boh? Pozri sa na Ježiša. Pozrime sa dnes na toto nádherné podobenstvo „O Milosrdnom Samaritánovi“, ktoré je témou týchto dní a v ňom môžeme spoznávať, stretnúť Božiu tvár a pochopiť, kto je pre mňa skutočne Boh. Božie slovo týchto dní ti to vysvetľuje, umožňuje ti to pochopiť veľmi konkrétne a zároveň ťa pozýva k misii. Nie pre nič za nič, keď sa na začiatku zákonník pýta Ježiša: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“, Ježiš mu odpovedá: „Toto rob a budeš žiť“. Chceš žiť? Chceš, aby bol tvoj život skutočne podľa Evanjelia? Aby bol životom plným svetla, darovaným, otvoreným? Stretni sa s Ježišom, nechaj sa ním uzdraviť vo svojom vnútri.  Pred pár dňami som mal malé stretnutie s dospievajúcimi a spýtal som sa ich: „Čo pre teba znamená život? Čo pre vás znamená život?“. Urobil na mňa dojem jeden pätnásťročný chlapec, silný, vyzeral na tom dobre, ktorý mi odpovedal: „Narodiť sa, žiť a zomrieť“ ... a potom? Nič viac. A potom? Nič viac. Aký to smútok!!! A predsa je to chlapec, ktorý chodieva do kostola, ale jeho srdce sa neotvorilo poznaniu, že život je dar, misia, život je povolanie spoznať Božiu radosť na celú večnosť, navždy.  V podobenstve sa hovorí: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha“. „Istý človek zostupoval“- v Písme sa Jeruzalem vždy považoval za miesto, kde prebýva Boh. Keď sa Ježiš ako dvanásťročný stratil Márii a Jozefovi, nájdu ho v chráme a povedia mu: „s bolesťou sme ťa hľadali“ a On odpovedá: „Nevedeli ste, že mám prebývať tam, kde prebýva môj Otec?“ Jeruzalem je preto považovaný za miesto prebývania Boha, prítomnosti Boha, až dokiaľ Ježiš nezomrie na kríži, nepretrhne sa chrámová opona a novým príbytkom sa stane Ježiš, On je srdcom každého z nás. Tento muž zostupuje z Jeruzalema, z Božieho príbytku,  do Jericha, ktoré je v Biblii považované za mesto pohanov, mesto zla, mesto pokušenia. Týmto mužom je Adam, je to dnešný človek, každý z nás. Zostupovať z Jeruzalema do Jericha znamená zanechať svetlo, zanechať život, zanechať všetko to, čo je pekné, a ísť v ústrety zlu, nechať sa zvábiť zlom, pokušeniami, všetkým tým, čo ma môže zraniť. Znamená to upadnúť do osídiel zbojníkov, ktorí „ho ozbíjali, doráňali, obnažili a nechali polomŕtveho“. Obnažili ho z jeho radosti byť Božím dieťaťom, byť živým, mať v srdci nádej a nechali ho polomŕtveho.  Koľkí z vás by mohli prísť na pódium a svedčiť: „Áno, aj ja som bol ozbíjaný zbojníkmi“ a prvým najväčším zbojníkom je diabol, „Bol som ponechaný polomŕtvy“... nenašli by sa mnohí medzi vami, ktorí by mohli o tom svedčiť? Teda toto slovo je živé, je to príbeh každého z nás... Boh povedal Adamovi: „Adam, kde si? Ja som ťa stvoril pre lásku, vložil som ti do srdca život, nádej, chcem ti darovať dedičstvo radosti bez konca: kam si sa schoval, plný vzdoru, veríš, že ma môžeš odmietnuť, že sa môžeš ty sám stať Bohom? Prečo si uveril zlu, pokušeniu? Kde si?“ Som presvedčený, že toto je Boží výkrik aj v dnešnom svete. Nie pre nič za nič náš drahý pápež Benedikt XVI. hovorí o „zatmení Boha na západe“ a za týmto účelom zriadil biskupský zbor pre novú evanjelizáciu. Verím, že táto nová evanjelizácia vyjde od ľudí, ktorí majú žiarivé oči, ktorí majú otvorené srdce, ktoré vzýva Máriu a ktoré pozerá na Ježiša. Od ľudí, ktorí cítia a vnímajú pravdu, radosť, dar vlastného života a sú pripravení pokúsiť sa, riskovať, pustiť sa do veci. A o to ide! My sme teda povolaní k novej evanjelizácii, viete o tom? Alebo presnejšie: chcete to? Pretože vedieť o tom nestačí, aj diabol o tom vie, ale on sa do toho veľmi nemá... takže, chcete? Chceš to? Ale pozor, je to veľmi zodpovedná úloha. Dnes sme povolaní k novej evanjelizácii práve preto, lebo tento človek, ktorý zostupuje z Jeruzalema do Jericha, pokúšaný kultúrou smrti, skúsenosťou zla, ktorý žije iba biologicky ale vo vnútri je mŕtvy... tento človek potrebuje stretnúť Vzkriesenie, a to nielen ako abstraktný pojem, ale potrebuje stretnúť tváre, srdcia ktoré sú plné Boha, ktoré milujú Ježiša, ktoré sú pripravené povedať „áno“ a vyraziť.  Spomínam si na jedného mladíka, ktorý hovorieval: „Ja nežijem, ale živorím“, ohromné! Pred pár dňami som stretol skupinku animátorov a keď som ukončil rozprávanie o dôležitosti svedčiť o Božom živote v nás, kládli mi otázky. Jedna z nich bola: „Ako môžem ja, v dnešnom svete, medzi mladými dneška, uprostred toľkých pokušení, vytrvať v nasledovaní Ježiša?“ Je to veľmi dôležitá otázka, závažná a úprimná. Svätý Pavol by povedal: „upieraj oči na Ježiša“, nechaj si pomôcť od Komunity, mysli na to, že si povolaný a že tvoj život je dar. Koľkokrát ste počuli tieto slová od matky Elvíry a sú naozaj pravdivé, sú preniknuté Božím slovom!  Samaritán však cestuje opačným smerom. Tento zranený muž, ktorým so ja, ktorým je každý z nás, keď občas padneme do rúk zbojníkov, do osídiel sklamania, nezmyselnosti života, do životných problémov, upadneme do zajatia hriechu, nenávisti, neodpustenia, žiarlivosti, strachu...  tento muž stretne druhého pocestného, ktorý ale nezostupuje, naopak, vystupuje. Vystupuje, aby pomohol vystúpiť a počúvajte dobre tieto slová, „Keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína, obviazal mu ich, vyložil ho na svoje dobytča a zaviezol do hostinca, kde sa o neho postaral...“, zaplatil a ešte pridal: „Pri mojom návrate...“...! Pozrite ako rastie láska, neha, pozornosť: toto je Ježiš, toto je náš Boh, Boh pre nás, Boh pre teba.  Počúvajte, čo hovorí prorok Ozeáš v mene Pána: „Keď bol Izrael mladučký, miloval som ho a z Egypta som povolal môjho syna. Učil som ho chodiť držiac ho za ruku... a rozmaznával som ho dobrotou, putami lásky, bol som pre neho ako niekto, kto dvíha dieťa k svojmu lícu... Skláňal som sa nad neho, aby som ho nasýtil“. Toto nie je bájka, nie je to iba pekný príbeh, ktorý „je milučký“, hovorí o tom, kým je Boh pre mňa. Teda tento Samaritán, ktorý sa stáva blížnym, obväzuje rany, leje olej a víno, nakladá na dobytča, odváža do hostinca, platí... to je tvár Ježiša. Či nenalial víno na naše rany, keď za nás vylial všetku svoju krv? Či nevlial olej do našich sŕdc, keď nám zoslal Ducha Svätého? Či nevzal na svoje plecia všetky naše hriechy, keď sa narodil v Betleheme, nechal sa bičovať, korunovať tŕním a prijal na seba celú našu ľudskosť? Opľutý, vysmievaný, zbitý, predaný, aby sňal všetok náš hriech a my sme sa mohli stať čistými, peknými? Hľa „nakladanie na dobytča“, On si naložil na svoje plecia všetky naše hriechy. V latinčine sa hovorí „qui tollis peccata mundi“, čo znamená ... „ktorý berieš na seba hriech sveta“. „Hľa, Baránok Boží, ktorý nesie, ktorý vezme na seba hriechy sveta“, môj, tvoj hriech a oslobodzuje, uzdravuje nás, robí nás novými, čistými.  Mám skúsenosť určitých dobre vykonaných svätých spovedí, nie tých zlých, ktoré slúžia nanič, ale tých dobrých a je pekné aj tu vidieť mnohých kňazov, ktorí spovedajú. Niekto po dobrej spovedi zdvihne hlavu a povie: „Ďakujem, cítim sa ľahším, cítim sa slobodnejším“. Svätá spoveď je skúsenosť, ktorá sníma hriechy sveta, v ktorej Ježiš naloží naše hriechy na Jeho dobytča, na seba samého, naozaj je to tak: Ježiš ti odpúšťa! Neobzeraj sa už nikdy späť za svojím hriechom, ani za tým najhorším. „Naozaj mi Boh odpustil? Uzdraví ma z tohto hriechu?“. Áno! Ježiš vylial na tvoje rany olej a víno, dal ti rozhrešenie! Stáva sa, že za mnou príde mladé dievča a mimo svätej spovede mi začne hovoriť o potrate, ktorého sa dopustilo. Je to skutočne obrovská ťarcha, ale potom, ako jej poviem o odpustení, o tom že toto stvorenie je živé v Božom kráľovstve, že napriek všetkému nadovšetko miluje svoju mamu a ešte k tomu môže byť aj „pokrstené“, môže dostať meno - je ozaj pekné vidieť oslobodzujúci plač tohto dievčaťa, jej radosť z pocitu odpustenia.  Aká dôležitá je prítomnosť Ježiša v Eucharistii vo vašich domoch! Koľko svedectiev som počul počas týchto rokov od chlapcov a dievčat, ktorí hovorili: „Moje srdce sa počas adorácie oslobodzuje, vyrozprávam Ježišovi moje ťažkosti, možno vyjde na povrch zlo z minulosti, ale cítim, že zo mňa vychádza, že sa uzdravujem“. Je to nádhera, toľko milosti, v týchto chvíľach dochádza k vzkrieseniu!  Ježiš sa potom v podobenstve pýta: „Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“, na čo učiteľ zákona odpovedá: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo“. Ježiš mu preto povedal: „Choď a rob aj ty podobne“. Choď a rob aj ty podobne, choď: je to poslanie. Zodvihni sa, vydaj sa na cestu, choď. Koľkokrát Ježiš v evanjeliu opakuje: „Vstaň a choď“, toto je naša misia: vstať, ísť. Toto je poslanie, ktoré sme dostali, ale ešte predtým každý z nás potrebuje stretnúť Milosrdného Samaritána a pochopiť, že sme milovaní. Žije sa z lásky!!! Položím vám jednu otázku, nemusíte odpovedať nahlas, ale každý si ju zodpovie v srdci: „Skutočne veríš, že Ježiš ťa miluje? Že miluje práve teba, osobne?“. Majme na pamäti jednu veľmi dôležitú vec: Boh nie je nehybný, meravý, usadnutý, Boh prináša rast, rozvoj, tak ako tieto kvety, ktoré azda pred dvadsiatimi dňami boli ešte zatvorené ale dnes nádherne kvitnú. Božia láska, pocit byť milovaný Ježišom, to nie je niečo statické, naopak, môže rásť, lepšie povedané musí rásť stále viac a potom vnímaš stále viac pokoja, stále hlbšie uzdravenie, väčšiu vnútornú slobodu, cítiš sa čoraz lepšie. To ti zároveň umožní do hĺbky pochopiť toto „choď“, toto poslanie. Rob aj ty podobne, roznášaj druhým lásku, pomôž druhým pochopiť, že život je dar. Vy o tom viete oveľa viac ako ja, koľko vecí by ste mohli vyrozprávať, koľko životov je odhodených, pritlačených k zemi a potrebujú apoštolov, misionárov, misionárky, manželstvá plné „ohňa“, kde skutočne vládne láska a sú verné svojmu povolaniu, ktorých „áno“ je navždy, potrebujú ľudí, ktorí prechádzajú pomedzi zástupy a zanechávajú za sebou „príjemnú vôňu Krista“.  Choď  a rob aj ty podobne. Toto pozvanie je pre teba, je to tvoje poslanie, toto je odpoveď na otázku, kto si. „Ale ja ešte neviem, či sa mám oženiť, vydať alebo zasvätiť ... čo mám robiť“. Nezáleží na tom! Toto všetko postupom času dozreje, ale tým, že si pokrstený, dostal si povolanie svedčiť, ohlasovať, kričať Evanjelium svojim životom, ako hovorieval Charles de Foucauld. Pomaly pomaličky ako sa budeš darovať, rozmnoží sa v tebe radosť, pokoj, pomaly pomaličky ako sa ty budeš otvárať, rozkvitneš ako krásny kvet, ktorý dáva radosť, farbu, vôňu. Spomínam si na jeden príbeh zo života blahoslaveného Piergiorgia Frassati. Veľmi ťažko ochorel, ale jeho rodina nepochopila vážnosť situácie a teda ho zanedbávala. Ležal v posteli, ťažko chorý, ostávalo mu iba niekoľko dní života a on namiesto toho, aby myslel na seba, na lekárov, zavolal jedného svojho priateľa a poprosil ho: „Pozri, ja už nevládzem vstať a ísť do toho podkrovia odniesť lieky jednému chudobnému, choď ty“. Je na pokraji smrti a myslí na druhých, je na pokraji smrti a nemyslí na lieky pre seba, ale pre toho chudáka tam kdesi v podkroví. Toto je iba drobný príbeh, ale ako výstižne vypovedá o srdci, ktoré stretlo žiariacu Ježišovu tvár, ktoré pochopilo, že je milované a prijalo poslanie ísť a milovať, myslieť na druhých až do posledného dychu. Vnímať Božiu lásku znamená otvoriť srdce pre druhých. A vidím, že v Komunite sa práve toto deje - koľko ušľachtilých skutkov! Vždy na mňa mocne zapôsobí, keď si sadnem k stolu s niekým z Cenacola a prvá vec, čo urobí – naplní mi pohár vodou.  Je to veľmi pekné gesto, myslieť na druhého skôr ako na seba samého. Toto robí Ježiš, s otvorenými rukami pribitými na kríž pozerá na nás.  V podobenstve Ježiš hovorí: „Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať". Uvedomujete si, že Ježiš sa vráti? Ježiš sa skutočne vráti, v plnosti svojej slávy! Zložitým termínom sa to povie „parúzia“, čo znamená príchod významnej osobnosti. Ježiš príde v plnosti svojej slávy a povie: „Poď dobrý a verný sluha, lebo som bol hladný a dal si mi najesť; bol som smädný a dal si mi piť; bol som pocestný a pritúlil si ma; bol som nahý a priodel si ma; bol som chorý a staral si sa o mňa; bol som vo väzení a prišiel si ku mne." To neznamená že máme robiť dobro iba preto, lebo On nám potom za to zaplatí... čím viac dobra vykonáme, tým väčšia výplata... to by bolo veľmi úbohé. My však vieme, že všetko je zapísané v knihe života.     V Zjavení svätého Jána, ktoré je poslednou knihou Svätého Písma, knihou nádeje a útechy, je napísané: „Videl som nové nebo a novú zem, a videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha. A počul som mohutný hlas od trónu hovoriť: "Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh - ich Boh - bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo." (Zjv 21, 1-4) Keď nastane tento moment stretnutia, Ježišovho návratu, vtedy dôjde k zavŕšeniu, k našej plnosti. Nemali by sme prechádzať ponad túto skutočnosť ľahostajne, mala by nám dodávať nadšenie, radosť, teraz, vyzývať nás: „Ži dobre svoj život, teraz, vstaň a vydaj sa na cestu“. Takto sa staneme dobrými samaritánmi.  Chcel by som ukončiť výzvou k sebe samému a k vám všetkým, aby sme sa cítili povolaní, aby sme pochopili že sme milovaní. Neexistuje zranenie, ktoré by Boh nechcel či nemohol uzdraviť, nech je akokoľvek závažné. Spomínam si na čas prežitý v misiách, koľko zranení som videl, koľko hladu! Akým veľkým zranením je mať prázdny, opuchnutý žalúdok a červíky, ktoré Ti vychádzajú aj z nosa a úst! Neexistuje zranenie, ktoré by Boh nemohol uzdraviť, či už fyzické, alebo zranenie v hĺbke srdca. Posilňuj v sebe túto nádej, osloboď sa od strachu, „Dobrý Samaritán“ sa skláňa k tebe, o chvíľu prejde pomedzi nás vo Sviatosti oltárnej a bude liať olej, víno, vezme ťa na svoje plecia, aby ti daroval svoj pokoj, naplnil ťa svetlom a nádejou. Bez vojenského rozkazovania, ale na kolenách, tak ako umýval nohy svojim apoštolom, ako sa stal pre nich  pokorným služobníkom, s týmto poníženým, tichým, pokorným srdcom, na kolenách, Ježiš ťa prosí: „Choď, nevidíš aký smäd má dnešný svet, aký má hlad po nádeji, svetle, radosti, nevidíš koľko zla, koľko zlomyseľnosti, koľko nepokoja, koľko zmätenosti existuje vo svete? Vstaň a choď!“ Tento Ježiš, ktorý nás pozýva a posiela, zároveň nám hovorí: „Ja budem stále s tebou, po všetky dni, až do skončenia sveta“.  Teda „pandocheion“, hostinec, do ktorého bol prinesený tento zranený muž, v gréčtine znamená „prijme všetkých“, a to je Cirkev, to je vaša Komunita. Povedal to aj kardinál Rylko počas odovzdávania toho tak dôležitého dekrétu, keď vás nazval „hostincom, ktorý prijíma“. To znamená že  vy všetci ste súčasťou podobenstva a nehovorím to preto, aby som vás ospevoval, ale aby ste si uvedomili milosť, dar byť súčasťou Komunity a súčasťou misie, ktorú vám Pán zveril pre všetkých, ktorí sú v núdzi. Týmto hotelom, týmto hostincom je Komunita a je ním každý jeden z vás, kto prijíma druhého človeka.  Prosme Pannu Máriu fatimskú, ktorá je tu prítomná na pódiu, o veľký dar pochopenia, že Boh ma miluje a nezáleží na tom, aká bola moja minulosť, ani na tom, akého veľkého zla som sa kedysi dopustil. Povedzme: „Pane, chcem veriť, pochopiť hlbším spôsobom, že Tvoja láska nie je žiadny žart, že si pretrpel mučenie, aby si ma znovu očistil, aby si vzal môj hriech, urobil ma novým, žiarivým človekom“. Dnes budeme sláviť sviatosti krstu, birmovania aj prvého svätého prijímania. Niektorí mladí, ktorí boli dlhé roky vzdialení od Boha, sa dnes stretnú s jeho Milosrdenstvom vo sviatosti zmierenia a prijmú Telo Kristovo. Opakujme sami sebe: „Som milovaný, som milovaný, môj život je darom, nemôžem ho len tak premárniť!“ „Choď a aj ty rob podobne“, naplň tento tmavý svet svetlom. „Vy ste svetlo sveta!“ Ja aj s mojimi hriechmi, mojou slabosťou môžem byť svetlom sveta!   „Ja som ťa vykúpil“, hovorí Ježiš, „ja som ťa spasil, ja som ťa uzdravil, ja som ťa oslobodil“. Raz sa Ježiš zjavil jednej svätej s tŕňovou korunou, krvácajúci, s trpiacou a zmučenou tvárou podobnou tej z Turínskeho plátna a povedal: „Moja láska k tebe, to nebol žart“. Ježiš nás opravdivo miloval a neustále nás opravdivo miluje, s tvárou plnou svetla a radosti. Boli sme stvorení pre lásku, pokrstení, vykúpení z lásky a teraz sme poslaní: „Idem, Pane“.  Mária pochopila tieto veci do takej hĺbky, že svoju odpoveď zhrnula do jediného slova: „Hľa, tu som“, „Áno, idem do toho, som pripravená“. Prosme Pannu Máriu, aby naše „áno“ vytrvalo aj vtedy, keď cesta začína trochu stúpať, keď narazíš na skaly a nejaký ten tŕň, ktorý ťa zraní, nejaký ten konár, ktorý ťa poškriabe, nejaké to nebezpečenstvo, búrku, dážď. Keď sa život stane ťažkým prosme, aby sme vedeli pohliadnuť na Kráľovnú pokoja a povedať: „Panna Mária, pomôž mi vytrvať v mojom „áno“ a nevzdať sa“.  Spomínam si, keď som bol na misiách - misie sú krásne ale vystavia ťa aj skúškam - v jednej chvíli som ochorel na maláriu a bol som veľmi slabý. Ostal som sám, lebo druhý kňaz musel odísť a pýtal som sa: „Čo budem robiť? Teraz som tu ostal sám!“ V tejto chvíli som veľmi silno pocítil prítomnosť Panny Márie Utešiteľky, ktorá mi hovorila: „Neboj sa, neboj sa, syn môj, ja som s tebou“. Aké to bolo krásne a potom ťa prejde aj malária! Pane Ježišu prosíme ťa: pomôž mi, pomôž nám hlbokým spôsobom pochopiť silu Tvojej Lásky k nám. Viem, že ty ma miluješ a nie je to len pocit, ale niečo skutočné. Pomôž mi pochopiť Ježišu, že ty ma neodsudzuješ, ale vidíš ma pekného, žiariaceho, čistého, pretože Ty ma činíš novým človekom vo sviatosti zmierenia, v Eucharistii, v modlitbe. Pane Ježišu pomôž mi pochopiť, že môj život je darom a že nemôžem viac strácať čas, „okrádať lásku o čas“, ako hovorieva mama Elvíra. Ježišu chcem veriť, že ty ma voláš a hovoríš aj mne osobne „Choď!“. Ďakujem ti Ježišu za toto povolanie. Daj, aby som sa stal touto žiariacou rannou hviezdou, daj, aby som sa stal novou evanjelizáciou uprostred mojich blížnych. Takto sa naozaj zmení svet, Tvojou mocou, Tvojou nádejou, Tvojou radosťou a Tvojím pokojom.

Stampa questa pagina