|
OTEC PINO – HOMÍLIA – štvrtok 15. júla 2010
„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“(Mt 11, 28-30)
Chcem vám navrhnúť, aby sme počas tejto svätej omše ako prvú modlitbu  obetovali Bohu maličkú nepríjemnosť, ktorou je horúčava týchto dní, aby boli tieto štyri dni skutočne udalosťou zoslania Ducha svätého. Existuje modlitba srdca a existuje modlitba skutkom, ako napríklad pôst, ako obetovanie drobných vecí, ktoré nás niečo stoja. A keď ich obetujeme Bohu, hneď nás ťažia menej. Ak ale začneme hovoriť „och, aké teplo“, potom všetci povedia „... veru strašné teplo“, vtedy sa zvýši teplota o päť stupňov! Ak však začneme obetovať Bohu tieto drobnosti, hneď je aj vzduch okolo nás sviežejší.
Dnešné Evanjelium je úžasné, zakaždým, keď Ježiš otvorí ústa vychádzajú z nich poklady. Každé jedno slovo evanjelia, každý Jeho skutok je niečím, čo uzdravuje a oslobodzuje. Tak aj toto kratučké Evanjelium je naozaj podivuhodné. Povedal som si, že zosumarizujem môj komentár do piatich slov, podobne ako je päť prstov na ruke: “poďte”, “všetci, ktorí ste unavení” (únava), “posilnenie”, “jarmo”, “pokorné srdce”.
“Poďte ku mne”
Toto Ježišovo slovo je jedinečné, je to slovo, ktoré v týchto dňoch adresuje nám všetkým. Neprišli sme sem len preto, aby sme sa tešili zo vzájomného stretnutia, ale existuje jadro, srdce tohto sviatku, a je ním Ježiš, ktorý počas týchto 27 rokov, prostredníctvom tejto Komunity, prostredníctvom Matky Elvíry, prostredníctvom nás všetkých učinil zázraky a posilnil mnohých unavených. Nikdy nezabúdajme na to, že On je centrom každého sviatku. Tam, kde je Ježiš, tam je aj sviatok a naopak tam, kde Ježiš chýba, môžeme robiť aj tie najneobyčajnejšie veci, ale nebude to sviatok človeka.
“Poďte” je Ježišovo pozvanie plné súcitu. Prečo Ježiš tak naliehavo trvá na tom, aby sme “prišli k nemu”? Pretože v živote sa nám často stáva, že utekáme za kadečím, veľakrát sme rozptýlení a občas sa aj úplne stratíme a zabudneme, že sa potrebujeme oprieť o pevnú skalu, ktorá dá stabilitu a rovnováhu nášmu životu. A práve Ježiš je touto skalou, jeho Slovo je touto skalou, Eucharistia je touto skalou.
Ako možno prísť k Ježišovi? Môžeme sa na to pozrieť veľmi konkrétne - ak chceme prísť k Ježišovi, nemusíme chodiť ďaleko a nemusíme sa ani nikam ponáhľať. Ak chceme ísť za Ježišom, môže sa to zdať paradoxné, ale musíme sa zastaviť a kľaknúť si. Toto je spôsob, ako prísť k Ježišovi. K Ježišovi sa neprichádza s pýchou, ale prichádza sa na kolenách. Keď si pokorne kľakneme uvedomíme si, že predovšetkým je to On, ktorý prichádza k nám, pretože On vždy prichádza.
Modlitba - všetci sa nejakým spôsobom modlíme, ale aké ľahké je mnohokrát ešte utiecť, vyhnúť sa mu, aj keď prichádzame za ním v modlitbe a v Eucharistii. Každý rok počas štyridsaťdňových duchovných cvičení ma oslovuje táto skutočnosť - počas dlhých hodín adorácií si hovorím “Ako málo času trávim s Ježišom!”. Je jednoduché modliť sa, avšak naša hlava je neustále schopná utekať od Ježiša, nesústredí sa na Neho, začne sa nad niečím zamýšľať, organizovať a veľakrát fantazírovať o tých najzvláštnejších veciach. Ježiš nám s veľkou trpezlivosťou neustále opakuje: “poďte ku mne”, pretože len ak prídeme k Nemu, nájdeme posilnenie.
Chcel by som, aby sme počas týchto dní všetci prosili o dar jednoduchej a opravdivej modlitby. To je ten najväčší dar, ktorý môžeme v našom živote dostať, dar skutočne byť s Ježišom. Tí z vás, ktorí sa ešte nezvyknete modlievať, proste počas týchto dní o dar vedieť sa zastaviť denne aspoň na štvrťhodinku, na polhodinku a pocítiť, ako vás Ježiš volá: “poď ku mne”.
Druhé slovo: “únava”
Ježiš volá naozaj všetkých: “Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení“, a v tomto “všetci” je zahrnutý každý jeden z nás. Chcel by som si s veľkou úprimnosťou spolu s vami položiť túto otázku - čo nás najviac v živote unavuje? Môžeme povedať, že je veľa vecí, ktoré nás unavujú: práca, starosti, mnohokrát nezamestnanosť, určité utrpenie, ktoré pozná iba Pán ... a toto všetko je pravda. Ale chcel by som ísť oveľa hlbšie a verím, že budete so mnou súhlasiť.
Dve veci nás zvlášť unavujú, mladých aj starých, a unavujú nás oveľa viac ako práca, viac ako starosti, viac ako utrpenie. Je to kompromis so zlom a súhlas s ním, to nás naozaj unavuje. Egoizmus unavuje, hriech unavuje. Keď je v nás dvojzmyselnosť, keď nosíme masky, keď sme falošní, keď sme veľmi pyšní – toto všetko unavuje srdce, pretože je to lož. Veru nie je to práca, čo unavuje, nie sú to starosti, ktoré unavujú ... určite majú aj oni svoj podiel, ale to, čo skutočne unavuje je zlo, súhlas so zlom.
Ako je možné že svätci akoby nikdy neboli unavení? Pretože dobro neunavuje, dobro dáva nášmu životu krídla. Pozrite, svätci sú ľudia ako my, nie sú to hrdinovia, ale sú to ľudia, ktorí sa rozhodli pre dobro radikálnym spôsobom, upli sa na Boha a tak sa ich sila zdvojnásobila, pretože dobro nikdy neunavuje. Podľa mňa je tu ešte jedna vec, ktorá unavuje život mladých: je to ich nerozhodnosť, vidia dobro ale nerozhodnú sa pre čin, vidia ktorá voľba pre ich život je správna ale obchádzajú ju. Toto je naozaj vyčerpávajúce, je to jedna z vecí, ktoré unavujú a utláčajú.
Prosme, aby sme vedeli prísť k Ježišovi. Ježiš nás všetkých čaká so svojím odpustením, so svojím svetlom. Ktovie, možno niekto z vás po týchto štyroch dňoch pôjde domov posilnený preto, že pocítil odpustenie, aké ešte nikdy predtým vo svojom živote nezakúsil, bude sa cítiť čistým, odľahčeným, s priezračným srdcom a vtedy môžeme povedať, že tento Sviatok mal naozaj zmysel! A možno je medzi vami chlapec alebo dievča, ktorí už dlho rozmýšľajú nad tým, čo robiť so svojim životom a možno dnes, zajtra alebo v nedeľu pocíti v srdci Ježišovo svetlo a nebude to len prechodné nadšenie, ale bude to opravdivá milosť: “Poď, neboj sa, toto je tvoja cesta “. A hľa, ak tento mladík alebo toto dievča odpovie „áno“, potom malo naozaj zmysel prísť na tento Sviatok!
Každý rok sa počas tohto Sviatku stávajú zázraky, o ktorých vie len Pán. Určite sa stanú aj tento rok, pretože zázraky, to stále hovorievam mladým, sú Božím “remeslom”. Nám sa to zdá ťažké, ale v skutočnosti zázraky sú pre Boha jeho každodennou prácou.
Tretie slovo: “posilnenie”
Ježiš dvakrát sľubuje posilnenie v živote všetkým, ktorí prídu k Nemu. On je verný a ak niečo sľúbi, tak to aj dodrží. Môžete si byť istí, že Ježiš vás nikdy nepodvedie, nikdy nesklame. Môžete si zobrať ktorékoľvek slovo z Jeho evanjelia a odpočinúť si v ňom. Ježiš je spoľahlivý. Takže čo je tým posilnením, tým občerstvením, ktoré sľubuje? Je to niečo neurčité, čo nemožno zažiť? Nie, naopak je to niečo, čo ste vy všetci, čo sme my všetci už zakúsili, keď sme skutočne prišli k Ježišovi. Týmto posilnením je Jeho odpustenie, Jeho Láska, je to pocit byť milovaný. Toto upokojuje srdce a odstraňuje únavu. My nepotrebujeme iba spánok, jedlo... aj nočný odpočinok, aj možnosť nasýtiť sa, to všetko nás živí, ale iba toto nestačí. Ľudské srdce potrebuje aj niečo iné, potrebuje zmysel, potrebuje spoločenstvo, potrebuje lásku: toto nás nasýti, toto nás posilňuje, dáva nám odpočinúť. Lebo iba keď sa cítime hlboko milovaní, naše srdce si oddýchne, aj keď trpíme, aj keď plačeme, ale útecha Božej lásky je nedoceniteľná. V Ježišovi nájdeme posilnenie a občerstvenie, pretože Ježiš je Život a zakaždým, keď prídeme k Nemu, nájdeme život.
Štvrté slovo: ”jarmo “
Ježiš nám hovorí veľmi jasne “Vezmite na seba moje jarmo”, ktoré ale nazýva “príjemným a ľahkým“. Čo je týmto jarmom? Nie je to nič iné ako nasledovať ho na ceste Lásky. A to je jarmo, pretože milovať je náročné a je potrebné sa preto rozhodnúť znovu a znovu. Nie je to spontánna záležitosť, pretože spontánne sme dosť egoistami. Pre lásku sa musíme rozhodnúť, ale láska je natoľko vpísaná do našej „krvi“, že ak milujeme, náš život dostáva krídla. Hľa, prečo jarmo je ľahké. S veľkou otvorenosťou si dovolím povedať lebo verím, že tak trochu sme to už všetci skúsili: hriech je veľmi ťažké jarmo, ktoré nás utláča, láska je naopak ľahkým jarmom, ktoré nám dáva krídla. Ten, kto žil dlhší čas v temnote vie veľmi dobre, že zlo ťa v určitom momente zlomí, stáva sa tvojím väzením, dusí ťa a nedáva ti dýchať. Možno si to nechceme pripustiť, ale zlo nás utláča, pretože my sme stvorení pre dobro. Keď vezmeme na seba Ježišovo jarmo, ktorým je láska, vtedy príde život, vzkriesenie a sloboda, pretože láska nás nikdy neunaví.
Svätá Terézia z Avily raz povedala myšlienku, na ktorú si z času na čas spomeniem a stále ma udivuje, je veľmi realistická. Keď hovorila o Božej láske, o Jeho odpustení, povedala: “Oveľa skôr sa my unavíme a prejde nás chuť hrešiť, ako Boha odpúšťať nám”. Je to pravda, pretože hriech unavuje. Boh sa nikdy neunaví odpúšťať, odpúšťa nám s radosťou. Prosme ho o milosť, aby sme sa rýchlo unavili a hriech nás omrzel, aj ten najmenší egoizmus, aby sme sa mohli vrhnúť do Božieho náručia a nájsť odpočinok. Keď nájdeme posilnenie pre nás, nezastavme sa iba pri tom. Pán nás volá, aby sme sa spolu s Ním stali posilnením pre druhých. Každý z nás je povolaný stať sa Láskou, rozšíriť svoje srdce a vynahradiť to, čo mu Boh dal, lebo len tak nájdeme radosť.
Piate slovo: “pokora”
Ježiš hovorí s veľkou jednoduchosťou: “Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom”. Pokora je naozaj Božím ovzduším, je skutočne charakteristikou Ježišovho srdca. Boh je pokorný, veľmi pokorný a neustále je darcom života, ale my to často nevidíme.
Boh skrze svojho Syna, skrze Ducha Svätého je prítomný tu medzi nami so svojím Slovom, ktoré sa o chvíľu sprítomní v chlebe a víne a posilní nás. Toto všetko sa deje vo veľkej pokore. Čo je pokornejšie, obyčajnejšie ako kúsok chleba, ako dúšok vína, ako slovo? Boh je taký: aká to hlbina v porovnaní s našou namyslenosťou!
Ale Ježiš aj dnes hovorí: “Poďte ku mne a učte sa pokore”. Boh koná veľké veci v pokore, začínajúc Pannou Máriou: “Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice”.
Chcel by som vám povedať ešte jednu vec, ale vy to určite viete oveľa lepšie ako ja. Počas týchto 27 rokov Komunity Cenacolo, tu v Taliansku ale aj v ostatných domoch po celom svete, prešlo mnoho chlapcov a dievčat. Všetci títo chlapci a dievčatá, ktorí znovu objavili život, ktorí našli vzkriesenie, ak sa nad tým zamyslíme: ako to vydržali v určitých momentoch, keď boli pokúšaní, keď to bolo ťažké? Ja odpoviem: pre úkony pokory. Je to práve pokora, ktorá ich udržala v Komunite. Kto vedel pošliapať vlastnú pýchu, našiel spásu a kto ostal pyšný, odišiel a znovu sa vrátil do tmy.
Ak chceme v živote ostať vytrvalí vo všetkom, v modlitbe, v dobre, aj napriek našim slabostiam, pretože naša krehkosť nás bude sprevádzať až do posledného dychu, máme jednu spoľahlivú zbraň: pokoru, prísť k Ježišovi, cítiť potrebu Ježiša, volať k Ježišovi.
Beda nám ak sa cítime sebestační, beda nám ak sa cítime silní, tak sme blízko pádu. Pokiaľ budeme mať hoci len štipku pokory, môžeme mať aj nádej, pretože Ježiš sa nás ujme a pomôže nám postaviť sa na nohy.
Skončím so želaním, aby sa práve pokora stala vašou radosťou, pretože kde je pokora, tam je aj radosť. Pokora a radosť sú ako dve sestry - dvojičky, ktoré sa na seba podobajú a sú stále spolu. Nehľadajte radosť medzi pyšnými ľuďmi, ale hľadajte radosť medzi pokornými. Ak budeme pokorní a radostní v týchto dňoch, Duch Svätý vykoná veľké veci v našich srdciach a medzi nami. Ja vám želám a budem o to prosiť v dnešnej svätej omši, aby pokora a radosť boli ako dva kvietky, ktoré vás budú sprevádzať počas týchto štyroch dní. Chvála a sláva Pánovi!
|
Stampa questa pagina
