|
Príhovor Rity Petrozzi (Matky Elvíry)
Zakladateľky Komunity Cenacolo
Pápežská rada pre laikov - v Ríme, 16. októbra 2009
Najctihodnejšia Eminencia,
Vaše Excelencie prítomní biskupi, drahí priatelia,
slovami nemožno vyjadriť úžas, úprimné pohnutie a hlbokú radosť nás všetkých z Komunity Cenacolo v tejto chvíli.
Som obyčajná a jednoduchá žena, ktorú Božie Milosrdenstvo pozvalo skloniť sa nad zraneniami mladých ľudí dneška. Nemám ani vzdelanie ani kultúru na hlboký a vycibrený prejav, ale mám obrovskú radosť môcť pravdivo svedčiť o tom, že ja ako prvá žasnem nad tým, k čomu došlo v Komunite, krok za krokom, až do dnešného dňa. Akoby som mohla ja sama vymyslieť niečo také?
 Ja ako prvá rozjímam nad týmto príbehom s veľkým údivom a s radosťou, že som jeho živou súčasťou. Naozaj, ako hovorieval milovaný pápež Ján Pavol II: „...keď Duch Svätý zasiahne, zanechá nás v úžase. Vzbudzuje udalosti, ktorých novosť ohromuje, radikálne mení osoby a dejiny“.
Súcit Boha s človekom ma pozval slúžiť tým mladým ľuďom, ktorí zaháľali na uliciach a námestiach našich miest, so smrťou v srdci, smutní, oklamaní, podvedení zlom a drogou.
Ich utrpenie mi vstúpilo do srdca; zotrvávajúc pred Eucharistiou akoby som počula ich výkrik bolesti, ktorý ma vyzýval. Videla som ich „bez pastiera“, zblúdených, bez oporných bodov. Pritom mali veľa vecí, peniaze vo vrecku, auto, vzdelanie, všetko to čo z materiálneho hľadiska mohli dostať... napriek tomu boli osamotení a smutní, stratení v živote bez zmyslu.
Pociťovala som, akoby ma niečo vnútorne pobádalo konať, stále intenzívnejšie.
Nebola to nejaká moja myšlienka alebo môj projekt, ani ja sama som nevedela a nerozumela tomu, čo sa dialo, ale vnímala som, že musím dať mladým niečo, čo do mňa Boh pre nich vložil.
Obnovila som Pánovi moje „áno“ a trpezlivo očakávala na „jeho časy“.
16. júla 1983, na sviatok Panny Márie Karmelskej, som dostala od Božej prozreteľnosti kľúče od prvého domu na kopci v Saluzzo.
Ja som si myslela, že stačí otvoriť jeden dom... ale Božie plány išli iným smerom.
Mladí ľudia neustále prichádzali a žiadali o možnosť znovuzrodenia.
Preto sme otvorili ďalší dom, potom ďalší; najskôr v Taliansku, potom v Európe, neskôr sa zrodili misie v Latinskej Amerike... teraz ich už ani nepočítam.
To, čo som od samého začiatku chcela pre mladých ľudí, nebolo iba miesto liečenia alebo sociálnej pomoci, túžila som ponúknuť im „školu života“, kde by mohli znovuobjaviť život ako Boží dar a žiť ho v celej svojej kráse.
Navrhla som im ten istý spôsob, ktorý mňa samú toľkokrát postavil na nohy, navrátil mi dôveru a nádej: dobrotu Božieho Milosrdenstva, silu modlitby a úplnú dôveru v Božiu prozreteľnosť, ktorá nás nikdy nesklamala.
Počas týchto rokov sa ku mne pridali niektorí mladí ľudia, ktorí sa rozhodli darovať život Bohu a žiť v zdieľaní viery a nezištnej služby blížnemu: znásobili sa ramená a srdcia tých, ktorí sa plne darujú v tomto diele. Takto sa neočakávane otvoril misijný horizont, vonkoncom nie naprogramovaný!
Potom sa k našej spoločnej ceste pridali rodiny mladých ľudí prijatých Komunitou: rodiny často krát hlboko zranené. Ale Božie Milosrdenstvo premenilo ich zlyhanie a zúfalstvo na príležitosť k obráteniu, k novému životu, kresťanskému, otvorenému na odpustenie a službu.
Taktiež mnoho priateľov, ktorí hľadeli na zázrak „vzkriesenia“ našich mladých, znovuobjavili chuť viery, prináležitosť k Cirkvi, vernosť modlitbe ako sile kresťansky zvládať najrôznejšie povinnosti života.
Takto sa vyformovala „veľká rodina“ osôb obnovených Božím Milosrdenstvom na spoločnej ceste „z temnoty do Svetla“: aký nesmierny dar vidieť dnes túto rodinu prijatú, objatú a požehnanú Cirkvou!
Môžeme ohlasovať, slovami žalmistu, že Pán skutočne: „z prachu dvíha chudobného a zo smetiska povyšuje bedára a dáva mu sedieť vedľa kniežat, vedľa kniežat svojho ľudu“ (Ž 113, 7-8).
S hlbokou vďačnosťou by som chcela poďakovať biskupom Diecézy Saluzzo, miesta, kde Božia prozreteľnosť chcela, aby sa zrodila Komunita Cenacolo, ktorí sa v týchto rokoch sklonili nad našou realitou a láskyplne nás viedli.
Osobitná vďaka patrí Jeho Excelencii Mons. Bona, ktorý mal „Boží pohľad“ na naše dielo a prijal nás do Cirkvi prostredníctvom prvého diecézneho uznania na sviatok Zoslania Ducha Svätého v roku 1998, v ten významný deň, kedy vtedajší pápež Ján Pavol II prijímal po prvý krát, na Námestí svätého Petra, všetky hnutia a nové komunity.
Úprimne ďakujeme Jeho excelencii Mons. Guerrini, ktorý vždy, od svojho príchodu do Diecézy, s priazňou podporoval našu realitu a udelil nám definitívne diecézne uznanie, a ktorý od samého začiatku plne podporil a požehnal našu cestu, ktorá nás dnes priviedla k uznaniu ako medzinárodného združenia.
Nesmiernu vďaku vyjadrujeme Svätému Otcovi, ktorý prostredníctvom biskupského zboru, ktorému predsedá Vaša najctihodnejšia Eminencia, kardinál Rylko, nás prijíma do „srdca“ univerzálnej Cirkvi.
Srdce Petra sa stáva dobrým Samaritánom, ktorý prijíma Komunitu úbohých, osôb ktoré zakúsili krehkosť a slabosť ľudskej skutočnosti, ale ktorí sú dnes šťastní že môžu všetkým svedčiť o tom, že skúsenosť Božieho Milosrdenstva je silnejšia ako akýkoľvek hriech, že Vzkriesenie Krista je pravým víťazstvom nad smrťou, že kresťanský život je cestou ako prinavrátiť dôstojnosť a zmysel životu človeka.
Nech nás toto obrovské gesto Lásky, ktoré dnes prijímame v Dekréte o uznaní našou Matkou a Učiteľkou, Cirkvou, zaviaže aby sme boli hodnými synmi a zodpovednými za tento dar a túto príslušnosť; nech nám pomáha dozrievať k presvedčivej a pevnej viere a nech nám dáva pociťovať vždy silnejšie a hodnovernejšie puto v modlitbe, v živom svedectve, v službe a úprimnej poslušnosti Svätému Otcovi a jeho spolupracovníkom.
Chcela by som zakončiť citovaním niektorých slov Svätého Otca Benedikta XVI, ktoré na sviatok Zoslania Ducha Svätého 2006 venoval hnutiam a novým komunitám, pretože ich vnímam ako osobitne „naše“:
„V dnešnom svete, tak preplnenom fiktívnymi slobodami, ktoré ničia životné prostredie a človeka, chceme sa silou Ducha Svätého spoločne naučiť pravej slobode; budovať školy slobody; vlastným životom ukázať druhým že sme slobodní a aké je krásne byť skutočne slobodní v pravej slobode Božích detí.“
Nech je Komunita Cenacolo stále viac svedkom pravej slobody Božích detí a vyjadrením materinskej lásky Cirkvi, ktorá sa skláňa nad zraneniami človeka a ujíma sa ho, pomáha mu opäť nájsť cestu k domovu, cestu Pravdy ktorá oslobodzuje.
S Máriinou radosťou v srdci, s radosťou Magnifikat, plne zverujúc našu novú cestu do Jej rúk, vyjadrujeme Vám hlbokú a pohnutú vďačnosť.
Ďakujeme, zo srdca ďakujeme za to, že ste nás prijali a vypočuli!
|
Stampa questa pagina
