|
Človek má “smäd” po pravej láske
 Čítania z tretej nedele pôstneho obdobia hovoria o „smäde“, o hlbokej túžbe, ktorá je prítomná v srdci každého človeka. Sme fyzicky stvorení tak, že potrebujeme jesť a piť. Je to niečo podstatné pre náš život, jedenie a pitie sú tie najjednoduchšie úkony, ktoré nás charakterizujú, a ktoré zároveň vyjadrujú pravdu o našej prirodzenosti – ak neprijímame jedlo a tekutiny, nežijeme! Táto pravda o ľudskej podstate ale odhaľuje oveľa hlbšiu potrebu.
Ježiš, ako sme počuli na začiatku pôstneho obdobia, bol po štyridsiatich dňoch pôstu pokúšaný Satanom, ale na útok zla odpovedal: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst." Človek pociťuje hlad, ktorý nie je iba dôsledkom prázdneho žalúdka, existuje aj oveľa hlbší „hlad“, v srdci. Koľkokrát sa v našich domoch stane, že sedíme pri prestretom stole, máme síce plný žalúdok, ale nepokoj v srdci, „brucho je plné“, ale svedomie nie je v pokoji. Potrebujeme chlieb, ktorý nasycuje dušu, chlieb, o ktorom jedného dňa Ježiš povedal: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst."
Dnešné prvé čítanie hovorí o smäde. Ľud kráča púšťou pod horúcim slnkom, v hrdle postupne vyschne a trpia nedostatkom vody. Nedostatok vody je niečo neznesiteľné. Človek dokáže prežiť bez chleba, ale nie bez vody, je to najnevyhnutnejšia potreba v našom živote.
Nedávno som sa vrátil z Peru. V našej misii sme boli šesť – sedem rokov bez vody. Táto štvrť, ktorá sa nazýva „Villa el Salvador“, na periférii Limy, je vlastne rozľahlá piesková púšť, ktorá bola za posledných tridsať rokov zaplavená ľuďmi, ktorí utiekli z hôr s nádejou „prísť do raja“. Ocitli sa však na púšti, kde si každý z nich postavil vlastnú chatrč a každý deň dúfa v nový život. Títo ľudia žijú bez inštalovanej vody. Ako náhrada prichádzajú pojazdné cisterny, zatrúbia a všetci obyvatelia štvrte sa zbehnú s kýbľami po dennú dávku vody. Pred niekoľkými mesiacmi mi zatelefonovali z našej misie a oznámili radostnú novinu: „Konečne nám pripojili vodu!“ Kde prichádza voda, prichádza život. Človek bez vody, to je život „bez života“.
Ľud na púšti je smädný, a preto volá k Mojžišovi: „Načo si nás len vyviedol z Egypta?!” Bolo nám tam lepšie! Niekedy pocítime útrapy cesty, v hrdle nám vyschne, zásoby sa minú, dostávame sa na dno. A namiesto toho, aby sme čelili útrapám cesty, začneme šomrať, podobne ako ľud Izraela. Bojovať vo chvíľach utrpenia znamená vytrvať, hoci sa môže zdať oveľa jednoduchšie nechať všetko tak. Vrátiť sa späť je vždy zlyhanie. Zlo ťa oklame, ponúkne ti „cisterny plné vody“, ale táto voda je špinavá, otrávená, neobnoví život na púšti, ale naopak usmrtí aj tú trošku života, ktorý ešte ostal.
Preto Mojžiš, potom ako „pohovoril“ s Bohom, udrel o skalu, z ktorej vytryskla voda a ľud si konečne uhasil smäd. Táto skala je Kristovo srdce. O túto skalu musíme udierať, keď máme nedostatok vody, nedostatok Boha. Potrebujeme sa naplniť Bohom, keď nám chýba nádej, pokoj, odpustenie a pravý život. My často neudierame o tú správnu skalu, ale hľadáme vodu na mnohých iných miestach. Tou správnou skalou je Kristovo srdce, Eucharistia, srdce, ktoré Ježiš nechal živé uprostred nás.
V dnešnom Evanjeliu je to Ježiš, kto je smädný. O niekoľko týždňov na kríži povie: „Žíznim.“ Keď som bol v Afrike, Peru alebo iných krajinách, naskytla sa mi príležitosť navštíviť sestry Matky Terezy a modliť sa s nimi. V ich maličkých kaplnkách majú vždy vedľa kríža nápis: „Žíznim.“ Pre Matku Terezu bola táto fráza odhalením, že aj Boh potrebuje, túži byť milovaný, v najchudobnejších z chudobných. Tak ako ľudské srdce potrebuje lásku, aj Ježiš pocítil smäd, nielen po vode, ale smäd po láske. Keď bol na kríži, v ťažkostiach, vtedy zvolal: „Žíznim!“, a dali mu trocha octu, ale odmietol ho. On žízni po nás! Je to voda nášho života, ktorá sa vráti k Bohu a uhasí smäd Jeho srdca.
V Evanjeliu vidíme ženu, Samaritánku. Chodievala po vodu k studni na pravé poludnie, v neznesiteľnej horúčave, keď všetci ostatní ostávali zavretí doma. Na poludnie práve preto, lebo to bola žena, o ktorej „nekolovali dobré chýry“, vychádza z domu v čase, keď ju nikto nevidí. Ale Boh áno. Ježiš očakáva túto ženu, ktorá „nestála zaveľa“ a požiada ju: „Daj sa mi napiť“. Je veľmi čudné, že tento Boh žiada práve ju, ktorá „nestála zaveľa“, aby mu dala pohár vody. Akoby jej hovoril: „Potrebujem ťa, žíznim po tebe.“ Pán túži stretnúť túto ženu, začne s ňou dialóg, hovorí, necháva ju hovoriť, otvára jej srdce pre Pravdu a táto žena nakoniec uteká za svojimi priateľmi Samaritánmi so slovami: „Stretla som kohosi, kto mi povedal celú pravdu o mojom živote, povedal, že som mala päť mužov.“ Ježiš čítal v jej srdci a povedal jej pravdu. My často krát utekáme od pravdy o nás, máme strach pozrieť do vlastného vnútra, nasadzujeme si veľa masiek, aby sme sa javili niekým iným, ako naozaj sme. Pravda, ktorú nám hovorí Ježiš, je sloboda, „pravda vás oslobodí“, ako on sám povedal jedného dňa. Klamstvo, schopnosť dobre ukryť niečo, čoho sme sa dopustili, nás neoslobodí. Ak dovolíme Bohu, aby nám povedal pravdu o tom, čo prežívame, táto pravda nás oslobodí, tak ako oslobodila ženu, ktorá sa predtým hanbila, ukrývala pred susedmi, a potom naopak sa vráti do dediny ako misionárka, aby im ohlásila: „Poďte sa pozrieť na muža, ktorý mi povedal pravdu.“ A o to ide: pravý misionár je svedok, ktorý umožní druhým, aby stretli Pána.
Bratia a sestry, aj my sme smädní, aj my sme sa pokúsili uhasiť náš smäd, napiť sa z mnohých „pohárov sveta“, ale nepodarilo sa nám to. Smädíme po láske - je to pravda o našom srdci. Preto svätý apoštol Pavol v druhom čítaní hovorí: „Veď Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní. Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici.“ Ježiš dal za nás svoj život, keď sme boli hriešnici, keď sme si nezasluhovali takú veľkú lásku, napriek tomu On nám ju daroval. Z Ježišovho srdca vyviera prameň vody, ktorá utišuje náš smäd po láske. Vráťme sa preto k nemu v tomto pôstnom období a konečne pocítime, že hlboký smäd po láske, ktorý si nesieme vo vnútri, našiel prameň vody. Vody, ktorá pramení z Ježišovho srdca, a ktorá uhasí náš smäd. Ďakujem.
|
Print this page
