|
S.E.R. Card. Christoph Schönborn
Katechéza v sobotu dopoludnia
„Tu vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby ho pokúšal: "Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?" Takto začína príbeh o Milosrdnom samaritánovi. Pomyslel som si na dobrých pastierov, ktorí sú tu, pozdravujem tu prítomných biskupov. Na začiatok tejto katechézy by som sa vás chcel spýtať: „Čo  mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ Všetci si nesieme v srdci túto otázku. Čo robiť, aby sme mali život, život v plnosti, živý, život večný. Preto tento znalec zákona, aj keď v Evanjeliu sa neukázal vo veľmi dobrom svetle, aspoň nám touto otázkou dal hneď na začiatku dôležité ponaučenie.
Všetci sme pútnikmi na tejto zemi, tento život je pre nás iba prechodná etapa na ceste do večnosti. Naozaj venujeme pozornosť tejto otázke? Skúsme sa nad týmto bodom zamyslieť počas adorácie. Ježiš, ktorý je večným životom, je prítomný medzi nami a kto má Ježiša, má večný život. Čo mám teda robiť preto, aby bol Ježiš prítomný v mojom živote?
Keď Ježiš odpovedá na otázku znalca zákona, neodvoláva sa na nejakú teóriu, ale na Božie slovo. „Ty si znalec zákona, teda poznáš Božie slovo“. Boh k nám prehovára, ukazuje nám cestu života prostredníctvom svojho Slova. Spoločná charakteristika nových komunít, ktoré som mal možnosť spoznať, je že majú vždy veľký hlad, smäd po Božom slove, pretože zistili, že Jeho Slovo nám ukazuje cestu života, skutočného života v plnosti, života ktorý neprivádza sám seba do smrti.
My si predstavujeme zákon ako niečo, čo nám je nanútené, čo nás oberá o život a preto aby sme mali lepší život, najlepšie by bolo oslobodiť sa od zákona. Ale pre Hebrejov „Tóra“, čiže „Zákon“, je ako nevesta. Dokonca oslavujú veľmi pekný sviatok, sviatok Zákona, počas ktorého v synagóge tancujú so Zákonom, berú ho pod pazuchu ako nevestu, tancujú od radosti, pretože Boh nám dal svoj Zákon, pretože smerovkou pre náš život je Boží zákon a nie naše nápady a fantázie! Preto nasledovanie Zákona prináša veľkú radosť. Hebreji ešte aj dnes hovorievajú túto peknú myšlienku o Tóre: keď Boh tvoril svet, vytiahol spod svojho trónu Zákon, ktorý už existoval, a podľa tohto projektu vytvoril svet. Ak nenasledujeme Boží zákon, nestaviame sa iba proti Bohu, ale aj proti celému stvoreniu a všetci vieme, že ak svet nenasleduje Boží zákon, stáva sa smutným. Preto nás Hebreji učia, ktoré sú základné osi sveta, čo urobí človeka „spravodlivým“, čestným. Pre nás je Tórou Ježiš Kristus, pretože je to On, kto nám ukázal cestu života.
Tento znalec zákona mal hlboký zmysel pre to, čo bolo jadrom, srdcom Zákona – milovať Boha a milovať blížneho, akoby to pochopil ešte predtým, ako to Ježiš povedal, že srdcom Zákona je láska. Napriek tomu je tu jeden problém – úmysel toho znalca zákona bol už od začiatku tak trochu prefíkaný, jeho srdce nebolo priezračné. Evanjelium hovorí, že chcel Ježiša pokúšať, pretože mal podozrenie, že tento človek bol nečestný. Keď rozjímame nad týmto podobenstvom, musíme si všimnúť detaily. Koľkokrát v našich rozhovoroch nemáme priezračné, čisté srdce... preto nám toto podobenstvo dáva ponaučenie, ako sa máme správať jeden k druhému – nezahrávať si za účelom podviesť niekoho, ale byť k sebe úprimní.
Ježiš mu odpovedal: „Správne si odpovedal, toto je srdcom Zákona: milovať Boha a blížneho. Toto rob a budeš žiť“. Ale znalec zákona „sa chcel ospravedlniť...“. Koľkokrát sa aj my chceme v našich rozhovoroch ospravedlniť - urobiť dobrý dojem, ukázať sa v dobrom svetle, obrániť sa ak sa nám zdá, že ide o nedorozumenie, ak sa neukazujeme v tak dobrom svetle, ako by sme chceli,... náš „imidž“... koľkokrát robíme veci len preto, aby sme sa ospravedlnili! Tento znalec zákona vytušil, že Ježiš pochopil, že v jeho otázke bolo niečo prefíkané. Tvárou v tvár pravde, otvorenosti a slobode Ježiša vycítil, že v ňom bolo niečo nesprávne, preto sa chcel ospravedlniť. Môžeme sa potom počas adorácie zamyslieť nad tým, koľkokrát sa snažíme ospravedlniť. Azda tí, ktorí prežili v živote najviac ťažkostí dokážu lepšie prijať fakt, že sa nemôžeme ospravedlňovať, že občas musíme prijať aj to, keď nerobíme ten najlepší dojem. My, dobrí rehoľníci, kňazi, biskupi, kardináli, všetci chceme urobiť dobrý dojem; pravdaže, musíme robiť dobrý dojem pred svetom a pred Cirkvou. Ale Ježiš nás učí: „Nie, nesnaž sa robiť dobrý dojem, snaž sa byť jednoduchý“. Ponaučenie plynúce z tohto podobenstva je o jednoduchosti, ktorá sa veľmi páči Ježišovi a Bohu.
„Kto je môj blížny?“ Všetci dobre vieme, že ich je veľa. V našich diecézach je toľko farností a títo muži a ženy sú moji blížni, ale ako sa môžem venovať všetkým? A navyše, vo svete je toľko biedy, ale ja nemôžem vyriešiť všetku túto biedu sveta, nie je to v mojich silách! Kto je môj blížny? „Nechajte ma na pokoji!“ Toto je typická reakcia ľudského srdca, keď sa ocitne pred praktickou nemožnosťou.
Ježiš na túto otázku neodpovedá teoreticky, nerobí všeobecnú prednášku o tom, kto je blížny, nevytvára teóriu o postupnosti – týchto máš milovať takto, tých ďalších o niečo viac... Neprednáša teórie, rozpráva príbeh. Myslím, že toto je Ježišova metóda – predkladá konkrétny, prežitý príbeh a my všetci môžeme potvrdiť, že naša cesta viery, cesta života nie je utkaná v prvom rade z teórií, dokonca ani nie z poučiek z katechizmu. Aj tie sú dôležité, mali by sme ich ovládať, ale cesta viery vedie skrze konkrétne príklady, skúsenosti a skrze konkrétnych ľudí. Keby sme mali viac času, každý z vás by mohol porozprávať ako vo vlastnom živote prežil, spoznal toto Evanjelium. Nikdy nezabudnem na to, čo mi Matka Elvíra porozprávala o svojej mame a o jej príklade. Keby nebolo príkladov, ktoré ste stretli na vašej ceste, dnes by ste tu neboli.
So seminaristami sme v tieto dni navštívili niektorých svätých zo severného Talianska. Začali sme Pavlom VI v regióne Brescia, potom blahoslaveným pápežom Jánom XXIII v Sotto il Monte, potom sme sa presunuli do Milána a trochu spoznali svätého Ambróza a Karola Boromejského, biskupa Milána; potom sme prešli do Turína, aby sme stretli svätcov sociálneho života, Cafassa, Cottolenga, don Bosca. Nakoniec sme si pomysleli, že by bolo najvhodnejšie ukončiť túto reťaz svedkov viery prítomnosťou. Preto sme prišli na Sviatok života, aby sme našli svedkov, ktorú nám môžu dnes porozprávať, ako nám vzkriesený Ježiš ukazuje cestu života. Preto sme prišli do Saluzza.
Pavol VI hovorieval, že vplyvnejší sú svedkovia než učitelia. A ak sú učitelia, ktorí majú vplyv, je to preto, lebo sú zároveň aj svedkovia. Potrebujeme svedkov. Ježiš nám rozpráva príbeh o jednom svedkovi. Zostup z Jeruzalema do Jericha je priepastný – najnižší bod je 250 metrov pod hladinou mora. Ľudský život je ťažký, tvrdý, náročný výstup, ale smerom do Jeruzalema. Tento človek ide opačným smerom, a cesta naprieč judejskou púšťou je veľmi nebezpečná, plná úzkych dolín a zbojníkov.
Muž ktorý padol do rúk zbojníkov je obrazom, ktorý veľa hovorí o Komunite Cenacolo – dnes je veľa zbojníkov, ktorí pustošia život, spôsobujú veľa škôd. Poznáte ich lepšie ako ja.
Chcem povedať niečo o prvých dvoch ľuďoch, ktorí prechádzajú okolo – o kňazovi a levitovi. Vidia a „prejdú na druhú stranu cesty“, ako hovorí pôvodný grécky výraz. Nerobíme tak isto aj my, keď vidíme narkomana uprostred cesty? Prejdeme na druhú stranu, aby sme ho nevideli, aby sme sa ho nemuseli dotknúť. Títo dvaja sa neukázali práve v najlepšom svetle a Ježiš dobre vie, prečo vzal za príklad kňaza a levitu – táto kritika je trochu tvrdá. Hovorím: „Ježišu, si trošku pritvrdý k nám kňazom, ktorí máme toľko povinností... musíme ísť na stretnutie vo farnosti... nemáme čas na narkomanov, alkoholikov...“. Situácia bola aj dosť nebezpečná, pretože zbojníci mohli byť ešte nablízku a kňaz i levita sa báli o svoj život. Ušli – toto je veľmi ľudské, veľakrát sa nám to stáva. Včera som videl z auta mladú narkomanku na autobusovej zastávke. Bolo tam dosť veľa ľudí, ktorí čakali na autobus a táto úbohá narkomanka sa snažila čítať noviny, potácala sa a bola taká vychudnutá, vychudnutá... Prejsť rýchlo okolo, zavrieť oči, zabudnúť... jasné že aj my veľakrát takto reagujeme!
Ďalej tu boli náboženské motívy – hebrejský kňaz musel byť čistý pre kult, ak sa dotkol niekoho, kto bol celý zakrvavený, stal sa nečistým, nemohol sláviť liturgiu. Vidíte, majú aj náboženské motívy pre svoje konanie. Ale Ježiš nám dáva iný príklad.
Samaritán je provokáciou, pretože je to cudzinec. V Turíne a v Brescia sme videli mnohých imigrantov. Čo sa stane z Európy? Vo Viedni máme už 21% cudzincov. Táto situácia od základu mení tvár Európy. Pred pár dňami prišla správa, že v jednej základnej škole vo Viedni sú z dvesto detí iba traja katolíci. Veci sa rapídne menia v tejto Európe. Aká je naša kresťanská odpoveď? Ako sa správať v tejto situácii? Mojim veriacim zakaždým hovorím – dávajte pozor, už pätina obyvateľov Viedne sú imigranti, sú súčasťou našej Cirkvi, nášho života a tieto nezhody medzi cudzincami a nami nám neprinesú budúcnosť. Ježiš nám dáva za príklad cudzinca. Moje Malé sestry Baránka – rehoľná komunita sestier, za ktorú som ako biskup zodpovedný – sa živia žobraním a ich každodennou misiou je návšteva príbytkov, kde žiadajú o svoj každodenný chlieb. Hovoria mi, že často pohostinnosť moslimov je oveľa väčšia ako pohostinnosť „našich“. Príklady pohanov a veriacich z iných náboženstiev nám ukazujú, že dobročinnosť nie je rezervovaná iba pre katolíkov, že živú dobročinnú lásku nájdeme aj u takzvaných „vzdialených“ od viery.
Tomuto samaritánovi „ho bolo ľúto“! Kľúčovým slovom tohto podobenstva je „súcit, ľútosť“, v gréčtine a hebrejčine má toto slovo veľmi silný význam. Toto slovo sa často vyskytuje v Ježišovom správaní. Hebrejské slovo je „rahamim“, vnútornosti. Tento cit, ktorý vychádza z najväčšej hĺbky ľudského vnútra, v hebrejčine vyjadruje aj materské lono. Súcit, ktorý vychádza z „vnútorností“, nielen z hlavy, ale aj zo srdca, tento súcit ktorý naplní celého človeka. V Evanjeliu veľakrát vidíme Ježiša, ako je až do hĺbky naplnený súcitom. Napríklad keď chcel odísť do ústrania so svojimi učeníkmi, aby si oddýchli, chcel si zobrať trochu „dovolenky“, ale keď prišli na toto opustené miesto, očakávalo ich 5000 ľudí. Evanjelium hovorí, že Ježiš bol pohnutý ľútosťou „pretože boli ako ovce bez pastiera“. Pozývam vás k tomu, aby ste sa často zamýšľali nad Ježišovým súcitom. Keď prišiel do mestečka Naim, stretol štyroch mužov, ktorí niesli mŕtveho, a za ním išla jeho matka, ktorá bola vdova a toto bol jej jediný syn. Evanjelium opäť hovorí, že Ježiš bol „plný ľútosti“. Preto toto slovo, ktoré nachádzame v podobenstve o Milosrdnom samaritánovi, má taký veľký význam – nemôže prejsť okolo, musí sa zastaviť! A robí všetko potrebné, aby pomohol tomuto chudákovi.
Príklad Samaritána oslovuje všetkých ľudí bez rozdielu, veriacich aj menej veriacich. Vo Viedni existuje jedno socialistické združenie, ktoré bolo v čase svojho založenia veľmi anti-klerikálne, proti Cirkvi, ale volajú sa „Arbeiter Samariterbund“, „Združenie robotníkov samaritánov“! Je to dobrovoľnícke združenie pre pomoc chorým. Požiadali ma, aby som požehnal centrum tohto združenia. Veľmi ma dojalo vidieť týchto „milosrdných socialistov“, ktorí boli kedysi veľmi proti Cirkvi, dnes už o niečo menej... a predseda tohto združenia ma pozval do svojej kancelárie, kde mi ukázal ikonu, ktorú dal namaľovať jednému ortodoxnému maliarovi: ikonu Milosrdného samaritána. Chcel, aby som mu požehnal túto ikonu. Tento muž, socialista, tento „milosrdný socialista“ mi urobil prednášku, na ktorú nikdy nezabudnem. Vysvetlil mi: „Viete, že v ortodoxnej tradícii je Milosrdný samaritán vždy vyobrazený v osobe Ježiša? Viete, že skutočným Milosrdným samaritánom je Ježiš?“.
Naozaj je to tak, je to Ježiš! Kto mal toľko zľutovania s nami, ak nie Ježiš? Je to On, kto sa zastavil, neobišiel nikoho z nás, keď videl akí sme zranení, polomŕtvi, ako ležíme vo vlastnej krvi. Neobišiel nás, ale videl teba, mňa a zastavil sa, zostúpil, priblížil sa k nám. Kto viac ako Ježiš sa zachoval ako môj blížny?
Počuli ste, ako Ježiš na konci podobenstva otočil otázku. Na začiatku sa znalec zákona opýtal: „Kto je môj blížny?“, na záver sa Ježiš pýta: „Čo myslíš, ktorý z týchto troch bol blížnym tomu, ktorý padol do rúk zbojníkov?“ Otázkou teda nie je „Kto je môj blížny?“, ale „Voči komu sa ja správam ako blížny?“. Otázka sa nestáva nejakou všeobecnou teóriou, ale chce povedať „Kedy som ja povolaný byť tvojím blížnym?“
Interpretácia otcov Cirkvi a tiež interpretácia ortodoxnej tradície, aj v ikonografii, nám hovoria že človek, ktorý padol do rúk zbojníkov, to sme my; a je to On, Ježiš, kto nás vyloží na svoje dobytča a prinesie nás do hostinca, ktorý, ako hovoria otcovia Cirkvi, je Otcovým domom.
V tejto chvíli sme pozvaní na stretnutie s Milosrdným samaritánom počas adorácie. Ježiš, Milosrdný samaritán, neobchádza moje zranenia, moje utrpenia bez povšimnutia, nenechá ma na ceste, ale ma vezme a prinesie do domu Otca.
Vzdávajme vďaky Ježišovi, nášmu Milosrdnému samaritánovi.
|
Stampa questa pagina
