ItalianoHrvatskiEnglishFrançaisDeutchEspañolPortuguesePo PolskuSlovakia     

 

Andreja

 

Niekoľko týždňov pred náhlym povolaním do večného života, Andreja a jej manžel Zvone, jeden pár ex-komuniťákov, svedčili o svojej viere mnohým mladým párom na komunitnom stretnutí. Publikujeme toto svedectvo, kvázi Andrejin „duchovný testament“, aby sme poďakovali Pánovi za dar skutočnej viery, ktorý im daroval, viery, ktorá sa stala silou v „hodine“ skúšky a bolesti. Ďakujeme Pánovi a Panne Márii za všetko, čo Andreja prežila, o čo sa podelila a čo darovala nám všetkým.


Okamih, keď Andreja, moja manželka, mi dala všetko, bola chvíľa, keď sa rozhodla vstúpiť do komunity na skúsenosť, aby mi takto bola nablízku a hlbšie porozumela mojej ceste znovuzrodenia. Vnímal som to ako skutok lásky, ktorý mi dal veľkú silu. Videl som jej ťažkosti a obetu zanechať všetko, ktorú podstúpila, aby mi bola nablízku. Ďakujem Bohu, že aj ona bola hlboko zasiahnutá komunitným životom, že sa neobmedzila iba na to, že ma čakala ako toho, ktorý z nás dvoch mal problémy. Ona bola mojou a našou záchranou. Aj naše manželstvo, ako aj naše životy, dostalo novú tvár. Neboli sme viac len Andreja a Zvone, ale bol medzi nami Pán, z modlitby sme urobili naše srdce. Raz sa jej spýtali: „Ale prečo si vstúpila aj ty?“ a ona odpovedala: „Chcela som pochopiť, kto som ja“, ale ja som si povedal: „Urobila to pre mňa, pretože ma milovala, jednoduché“. Komunita nás „dala“ na kolená, naučila nás modliť sa. Tri roky sme žili oddelení v iných domoch a tak sme sa rozhodli, že budeme vstávať každú noc o druhej, aby sme išli do kaplnky a modlili sa jeden za druhého. Každú noc, keď som šiel do kaplnky, vedel som, že v druhom dome Adreja bola pred Ježišom a ona vedela, že ja som tam bol s ňou. Naučil som sa obetovať sa: ak som tam aj nešiel kvôli Ježišovi, išiel som tam kvôli nej; chcel som byť verný v tomto stretnutí, chcel som byť verný a takto sme robili tri roky. Ježiš nás zjednocoval, cítili sme túto prvú jednotu v tichosti, bez rozprávania. Mali sme si toho veľa čo povedať, vyznať si, pozdieľať sa, a zakaždým, keď sme sa videli, nemali sme nikdy čas. Po nejakom čase sme začali navštevovať kurz modlitby otca Gasparina v Cuneo; myslel som si, že konečne tam sa budeme môcť pozdieľať o všetkom, čo sme nosili vo vnútri. Ale naopak, všetky stretnutia sa konali v tichosti a v modlitbe! A predsa viac sme si povedali v tichu, spôsobom, ktorý nie je ľahké vysvetliť, ale komunikovali sme. Je to ako by nám Ježiš povedal: „Nechajte tak slová, nechajte tak minulosť, nechajte tak všetko, čo si máte povedať ústami“. Dnes je tu iná vec, ktorá je pre nás dôležitá a z ktorej sme si počas rokov urobili životnú voľbu. Raz za mesiac ideme spoločne na pútnické miesto do Vicofortu, cestou sa modlíme ruženec, aby sme sa pripravili na následnú sviatosť zmierenia; ideme bez toho, aby sme jeden druhému niečo hovorili. Zakaždým je to krásne, keď vyjdeme zo spovede a pozeráme sa na seba, ako keby sme si chceli povedať: „Sme slobodní, teraz môžeme znovu začať, sme slobodní!“ Pozeráme sa na seba so svetlom v očiach a urobíme si aj malú oslavu s obyčajnou kávou a dvoma koláčikmi. Toto sa pre nás stalo jedným veľmi dôležitým stretnutím, ktoré nám veľmi pomáha v napredovaní a v raste v láske. Tento rok Pán požiadal Andreju, aby si dala „klince“ do rúk a mňa, aby som si obliekol „zásteru“, pretože je to už rok, čo žijeme novú skúsenosť – s chorobou. Práve takto rok dozadu jej bol diagnostikovaný nádor na prsníku. Bolo ťažké prijať to, ale vďaka viere a láske sme to spoločne prekonali. Andreja strávila šesť mesiacov na posteli kvôli chemoterapii a ja som jej musel vo všetkom slúžiť. Andreja veľmi trpela a ja som sa trápil tým, že som tam, blízko nej bezmocný a nemôžem nič spraviť. Tento kríž, prekonaný s vierou, nám dal vzrásť v láske, a preto sme ho nikdy nepovažovali za nejaké nešťastie ale ako milosť. Koľkokrát som sa ráno budil a v tichosti, kým ona spala, som hovoril: „Pane, nechaj mi ju tu ešte chvíľu, potrebujem ju“. Mal som strach stratiť ju, chápal som, aká je dôležitá v mojom živote. Všetky tieto utrpenia sme prekonali vďaka modlitbe a vďaka Ježišovi, ktorý v nás koná cez eucharistiu.

Zvone

Aj pre mňa je predstava Ježiša, ktorý si opásava zásteru okolo bokov, aby slúžil svojim, v srdci stále živá. Dnes ďakujem za všetky tie razy, keď som v tomto čase kríža videla Zvoneho, ako to robí s láskou pre mňa, bez sťažovania si. Verím, že „obliecť si zásteru“ znamená dať druhému všetko, byť v tichosti, poprosiť o prepáčenie, povzniesť sa nad to, čo mi na ňom vadí. Sú veci nášho charakteru, naše slabosti, ktoré budeme mať vždy a „obliecť si zásteru“ znamená aj to, že sa máme navzájom prijímať a milovať takí, akí sme. Istotne pre nás bolo veľkou pomocou žiť v blízkosti mamy Elvíry, ktorá nám veľakrát pripomenula, ako je dôležité ospravedlniť sa, povzniesť sa nad slabosťou obidvoch, a robiť to spôsobom, aby v našom dome kraľoval pokoj a láska, aby naše deti mohli rásť pokojne, aby sa radi vracali domov. Mama Elvíra vždy vravela, že: „Vždy sa môže začať odznova, odteraz, od tohto momentu; nie od zajtra, ale odteraz“. Zvone hovoril o chorobe, ktorá vstúpila do nášho života. Znova ďalšia skúška! Rozprávajúc sa s Pánom mi príde povedať: „Ešte aj toto!“ Už bolo tisíc vecí, toľko utrpení, cez ktoré sme už prešli. Mnohí nám hovorili: „Ty si to nezaslúžiš, prečo táto vec?“ Možno sú to aj ľudia, ktorí veria. Ale my sme nikdy nemysleli na to, že niekto si zaslúži nešťastie alebo chorobu. Myslím, že to treba prijať: žiada ťa niesť kríž a tak ho nes, prijmi ho a choď ďalej. Teraz musíme začať odznovu všetko, je treba vykonať ďalšiu operáciu, choroba sa vrátila. Tu sme mali jeden okamih znechutenia: „Všetci sme sa modlili, celá komunita od Brazílie po Chorvátsko, deti, my, neviem, kto sa už za nás nemodlil! Ale necítil si Pána, hm?“ A ti príde pochybnosť: „Prečo neurobí zázrak? On môže ak chce, môže ho urobiť“. Možno ti príde aj hnev a povieš: „Teraz sa už ani nebudem viac modliť!“ Ale naopak, keď sa počas svätého prijímania dáš na kolená a kňaz zdvihne Ježiša, povedz: „Mamma mia.... ale veď On za mňa zomrel, aj za mňa!“, a teda práve preto nemôžem neveriť, že On ma má rád aj takto. Naisto verím, že všetko toto poslúži na niečo, čomu teraz ešte nerozumiem. Už teraz je naše manželstvo, náš vzťah iný, vyzrel s veľkou trpezlivosťou, s mnohou službou. Ocitli sme sa v situácii, ktorá tu predtým nebola, nevedeli sme, čo máme robiť, ale naopak stalo sa to skúsenosťou, kde sme opäť narástli v láske a prostredníctvom ktorej sme sa ešte viac priblížili k Pánovi!

Andreja

Print this pagePrint this page