Ahojte volám sa Bertille a pochádzam z Francúzska. Už nejaký čas žijem v cenacolskej rodine a chcela by som sa s vami podeliť o svoje vzkriesenie. Keď som mala šesť rokov moji rodičia mali veľmi vážnu nehodu. Moja mama bola na tom veľmi zle a ostala v kóme. Spolu s mojim bratom a staršou sestrou som žila so starými rodičmi a s ujami a tetami. Nerozumela som tomu, čo sa stalo. Keďže som bola najmladšou nemohla som navštevovať mamu v nemocnici. Nevedela som sa s tým zmieriť a od tej chvíle som sa snažila rýchlo dospieť, aby som vyzerala staršia ako som bola, mysliac si, že takto budem môcť robiť všetko, čo chcem a stanem sa slobodnou. Následne som bola oddelená aj od svojich starších súrodencov a tak vo mne rástol pocit odmietnutia. Tvárila som sa akoby nič, potláčala som svoj hnev, ale v skutočnosti som sa stále viac znepokojovala pre chorobu mojej mamy mysliac si, že je to moja vina a neprijímala som viac samu seba. Verila som, že druhí ma majú radi a robila som všetko, len aby som bola stále centrom pozornosti. V dvanástich rokoch som začala fajčiť prvé cigarety, bola som dobrým „týpkom“, milovala som rebelstvo a priťahovalo ma všetko to, čo mi pomohlo utiecť z reality. Bola som závislá na druhých a na tom, čo si o mne myslia. Hovorila som klamstvá a nevedela som viac, kto som. Stále viac som odmietala svoju rodinu, posielali ma k psychológom aj psychiatrom ale bezvýsledne. Bola som stále viac beznádejná a sama, teda aj dávka omamných látok sa zvyšovala. Ale život na ulici ma priťahoval, klamala som samu seba, že ak budem robiť, čo chcem, budem slobodná ale v skutočnosti to bol impulz k neprestávajúcemu pádu. Nechala som školu v sedemnástich. Keď odhalili, že beriem heroín v krátkom čase som sa ocitla v komunite, kde ma v beznádeji doniesli moji rodičia. Prísť do Medjugorja a počuť rozprávanie o modlitbe, priateľstve, pokoji, radosti, ma šokovalo. Veľmi sa ma dotýkala viera dievčat, ktoré som nevidela len v kaplnke, ale aj v každodenných situáciách. Začala som chápať, čo znamená prvýkrát sa otvoriť a odhaliť dar priateľstva aj v bratskom napomenutí. Boli to prvé uzdravenia, prvé zázraky. Dôvera komunity mi pomohla znovu si vybudovať dôveru v seba samu a po niekoľkých rokoch som dostala veľký dar byť s deťmi. Práve oni prebudili vo mne vôľu darovať sa, byť ženou lásky a obety. Vzťah s ich mamami mi pomohol pochopiť veľkú zodpovednosť rodičov a pomohlo mi to odpustiť otcovi aj mame. Odhalila som krásu v prežívaní každodenných malých vecí, pravidiel, poriadku... Dnes potrebujem čistý život, cením si ho a túžim ho prežívať aj preto, lebo sa cítim dobre. Dnes sa teším, ak urobím nejakú vec dobre, keď začnem a ukončím nejakú prácu, keď som jednoduchá a čestná aj napriek mojim limitom .... Všetko to, aj keď niekedy niečo strácam, mi dáva niečo navyše. Tokom času som pocítila túžbu ostať ešte v komunite, aby som dozrela a prijala skutočné hodnoty, ktoré chcel Boh zasiať do môjho srdca prostredníctvom tejto Jeho rodiny, osôb úbohých ale zároveň bohatých. Hlboko ma dojíma myšlienka na ľudí, ktorí ma neprestajne učili milovať. Chcela by som sa poďakovať všetkým počnúc od Matky Elvíry až po poslednú sestru, ktorá vstúpila do nášho domu. Ďakujem, lebo mojou najväčšou túžbou dnes je byť dobrou ženou, ponorenou svojim životom v modlitbe.
|
Stampa questa pagina
