Simona a Daniele

Daniele Prišiel som do Komunity Cenacolo, pretože som bol závislý na drogách, veľmi veľa rokov som bol namočený do zla. Pochádzam z takej obyčajnej, normálnej rodiny, som jediným synom a musím povedať, že mi nič v živote nechýbalo, teda nič čo sa týka materiálnych vecí. Rodičia ma milovali, dostával som všetky veci, o ktoré som požiadal, až príliš, a predsa som prepadol drogám, z rôznych dôvodov som potreboval vykričať moje zúfalstvo. Jedným z nich bola veľká osamelosť, ktorú som prežil v období dospievania, v minulosti, asi aj preto, lebo som poznal iba určitý jeden typ lásky, lásku mojich rodičov, lásku ľudskú, ktorá je dôležitá, ale nikdy som nechcel a ani nespoznal lásku, ktorú môže dať iba Boh, iba Ježiš. Moji rodičia sú kresťania a snažili sa mi odovzdať vieru, aj vlastným príkladom, ale ja som ju zakaždým odmietal, odjakživa som ju považoval za niečo zbytočné. Preto, podobne ako väčšina chlapcov z Komunity, som sa aj ja obrátil k zlu, začal najskôr s ľahkými drogami, akoby to bola iba hra. Chcel som urobiť niečo odlišné, vďaka droge som dokázal prekonať vlastnú ostýchavosť a strach, bol som sebavedomejší a uvoľnenejší. Potom ma zlo pomaličky stiahlo a pohltilo, prežil som najrôznejšie situácie, všetko to, čo zlo prináša so sebou, a nakoniec som sa dostal k ťažkým drogám. Aj to sa mi spočiatku zdalo byť iba hrou, a keď som si nakoniec uvedomil, že to vôbec nebola hra – bolo neskoro, už som v tom celý plával, a z pýchy a strachu som v tom pokračoval. Navonok som vždy viedol normálny život, pracoval som a žil s rodinou, nerobil nič čudné, ale drogoval som. Dlhé roky som žil s dvojitou tvárou, cez deň ako poriadny chalan, ale večer som sa úplne premieňal a stával narkomanom po všetkých stránkach. Dlho som žil s touto maskou, ale nakoniec som už ani ja nevedel, kto vlastne som. Keď sa ťa zmocní zlo a drogy, snažíš sa rozdeliť aj vlastných rodičov – otcovi povieš jednu vec, mame druhú a správaš sa k nim odlišne, a takto získaš od oboch to, čo chceš. Okrem zla, ktoré som im spôsobil závislosťou, snažil som sa ich aj rozdeliť, pretože som poznal otcove slabé miesta a aj mamine, a zameriaval som sa na ne, aby som získal čím viac peňazí. Ešte aj dnes, po mnohých rokoch v Komunite, keď počúvam aj iných rodičov, vždy ma to vedie k zamysleniu nad všetkým tým zlom, ktoré som spôsobil. Je to tak – drogy rozdeľujú. A my, narkomani, sa ako prví snažíme rozdeľovať, rozbíjať. Ale vďaka Bohu moji rodičia spoznali Komunitu a ja som videl ich jednotu vo chvíli, keď mi povedali: „Už nevstúpiš do domu, už si vykonal priveľa zla sebe samému a druhým ľuďom, aj nám, a teraz ak chceš zmeniť život, musíš vstúpiť do Komunity, ak nie, ideš preč z domu!“ Vtedy ma ešte zlo držalo v hrsti a ja som si nahováral, že to zvládnem sám. Odišiel som z domu a začal padať stále hlbšie. Po niekoľkých mesiacoch som sa takmer zakopával pod zem. Potom – a za túto vec neprestávam ďakovať – som vonku urobil jednu hlúposť, za ktorú som skončil na 5 dní vo väzení, vďaka Bohu, a keď ma pustili, zavolal som rodičom a požiadal ich o pomoc, pretože nakoniec to boli jediné osoby, s ktorých pomocou som mohol vždy počítať. Navrhli mi vstup do Komunity Cenacolo, ale ja som si sám pre seba povedal: „Ostanem tam na pár mesiacov, trošku sa dám do poriadku a potom znova odídem“ – boli to únikové dvierka. Avšak už od prvého dňa som mal pocit, že som prišiel domov, to vždy hovorím. Vstúpil som 21. januára a hneď som v srdci pocítil: „Som doma!“. Vtedy začal môj nový život. Toho dňa som sa znovuzrodil, pretože aj napriek prvým ťažkostiam, ktoré vždy prídu, cítil som sa dobre, ako doma a milovaný, a bolo to krásne, pretože Komunita mi krok za krokom odovzdala ten najväčší dar, vieru. Vždy som na vieru pozeral ako na niečo abstraktné, niečo v oblakoch, ibaže tu som sa na vlastnej koži presvedčil, že vieru môžeš „dýchať“ každý deň, je veľmi konkrétna, začína ráno, keď vstávaš z postele a ideš do kaplnky na modlitbu ruženca a napĺňa celý deň, prácu, čas strávený s chalanmi... Potreboval som sa dotknúť viery vlastnými rukami a k tomu mi pomohla Elvíra. Ona hovorí, že keď vstúpime do Komunity, nemusíme hneď veriť, musíme jej iba dôverovať, pretože spočiatku ona verí za nás a modlí sa za nás. To ma hlboko oslovilo – nevedela ani, kto som, odkiaľ prichádzam, ale kľakla si aj za mňa k modlitbe a dôverovala mi. Hneď na začiatku som sa dotkol tejto veľkodušnej dôvery, tejto Ježišovej lásky, ktorú som videl v očiach a v skutkoch Matky Elvíry, jej spolupracovníkov a chalanov, ktorí mi pomáhali. Po nejakom čase cesty v Komunite som stretol moju manželku. Aj to bolo ďalšie znamenie z neba, pretože predtým, ako som ju spoznal, som práve ukončil 3 roky v Komunite, čo je čas, keď sa človek zamýšľa nad odchodom, nad začatím nového života vonku, mimo Komunitu. Myslel som na to, ale Elvíra mi povedala: „Si slobodný človek, môžeš sa rozhodnúť, ako naložiť s vlastným životom, ale vedz, že Panna Mária má pre teba krásny plán a ty sa iba musíš aj naďalej modliť a dôverovať.“ Aj vtedy, vďaka Bohu a Márii, som ju počúvol a Boh mi daroval Simonu, ktorá sa stala mojou ženou. Spätne môžem krásne vidieť všetky kroky, ktorými Pán viedol môj život, aj náš spoločný život v Komunite. Spoznal som Simonu a zasnúbili sme sa. Mal som o zasnúbení také predstavy, ako má svet, pretože nikdy predtým som neprežil vzťah čistým spôsobom, ale Komunita nám ukázala, že je možné stretnúť sa v prvom rade v modlitbe, a to nám pomohlo. Mali sme náš dohodnutý čas, o jednej v noci, ja v kaplnke Materského domu v Saluzzo, ona v kaplnke v Savigliane, „hovorili“ sme spolu prostredníctvom Ježiša, On bol v centre našich plánov a prosieb, a vďaka tejto modlitbe a dôvere v Komunitu sme sa dostali až k svadbe. Teraz prenechávam slovo mojej manželke. Simona Dobrý večer, som Simona. Ďakujem, že tu môžem byť dnes večer s vami, ďakujem Bohu za dar Komunity Cenacolo, pretože deň za dňom mi dáva nekonečne vyššiu kvalitu života ako tú, ktorú som žila predtým. Aj keď som nikdy nebrala drogy, prišla som do Komunity hľadajúc niečo viac, niečo, čo som nedokázala nájsť vo všemožných spôsoboch zábavy, ani v práci a v profesionálnom uspokojení, ani v cestovaní, ani v mnohých iných veciach, ktoré neviedli k ničomu. Po príchode do Komunity som podobne ako môj manžel pocítila, že som konečne našla svoj domov. S manželom sme sa po prvýkrát stretli v Medžugorí, boli to krásne chvíle, keď sme sa spoznali, potom nadviazali bližšie priateľstvo, ktoré prerástlo až do manželského zväzku. Medzi prvými vecami, ktoré sme si navzájom povedali, bolo práve to, že sme sa cítili v Komunite naozaj doma, a preto všetko to, čo nasledovalo, vychádzalo zo silnej túžby a veľkej lásky ku Komunite, našej rodine, nášmu domovu, ktorú nám Pán vložil do srdca. Od toho sa odvíjalo všetko ostatné. Rozhodli sme sa prežiť obdobie zásnub kresťanským spôsobom, a potom sme sa vzali. Po roku a pol manželského života sme stále nemali vlastné, biologické deti, preto sme vzhliadli k nebu a spýtali sa Boha, čo chce od nás, povedali mu, že náš život a naša rodina sú v jeho rukách. Obaja sme po prvýkrát, v prvom rade každý za seba osobne, a tiež ako rodina, mali jedinú túžbu – konať Božiu vôľu, pochopiť, čo od nás žiada. Pomaličky v modlitbe sa v nás vyjasnila túžba po veľkej rodine, s mnohými deťmi, mali sme v srdci nesmiernu lásku, ktorú sme získali od Komunity, a s týmto krásnym postojom otvorenosti voči životu, s vedomím, že sme súčasťou úžasného Božieho diela, ktorým je Komunita Cenacolo, zrodilo sa v nás povolanie prijímať deti so špeciálnymi potrebami. Spomínam si, že prvá vec, ktorú som pocítila v srdci a povedala Danielovi, bola: „Dani, je fakt, že v misiách je veľmi veľa detí, ktoré potrebujú lásku, potrebujú byť prijaté, mať mamu a otca, ale v srdci cítim silnú túžbu prijať deti, ktoré nikto nechce.“ Túto túžbu do nás vložil Pán, nevedela som veľmi dobre, čo to celé pre nás znamená. Išli sme za Matkou Elvírou, aby nám pomohla lepšie pochopiť, a ona povedala: „Jeden rok na túto tému vôbec nehovorte, ani medzi sebou, iba sa modlite, a po roku uvidíme: ak vaša túžba pochádza od Boha, táto krásna vec, ktorú vám vložil do srdca prinesie veľa dobrého ovocia.“ A naozaj, počas toho roka sme pochopili, že tieto deti, ktoré nikto nechce, boli deti so špeciálnymi potrebami, čiže deti postihnuté. Keď sme si uvedomili, že to bol Boží plán s nami, aj sme sa trochu vyľakali, povedali sme si: „Bože môj, my sme predsa úbožiaci, budeme niečoho takého schopní? Nevieme vôbec nič o tých deťoch!“ Iba vďaka modlitbe sme dostali milosť odvahy a nastúpili na tú cestu, lebo keď sa teraz obzriem dozadu a vidím všetky prekážky a bariéry, ktoré nás oddeľovali od našich detí... bolo ich naozaj veľa. Išli sme napríklad na súd a tam nám povedali: „Nie, pretože on bol narkoman, žijete v Komunite, nemáte plat, ako budete živiť tie deti? A prečo práve postihnuté deti? Ste ešte mladí, nemáte vlastné dieťa, prečo máte túžbu adoptovať si práve tieto deti?“ Všetko, čo nám hovorili, bolo pravdivé, aj správne, ale my sme mali v sebe nesmiernu odvahu a silu, a dnes musím uznať, že to bola Božia milosť, nepochádzala z nás. Konečne nám umožnili prijať naše prvé dieťa, Omara, ktorý má dnes už šesť a pol roka, vtedy mal však iba jeden a pol. Aj jeden nás zamestnával až-až, keďže sme sa mu chceli venovať naplno a pomáhať mu, no zároveň by nás mrzelo, ak by mal ostať sám, a tak sme ostávali otvorení urobiť to, čo od nás Pán chcel, prijať deti, ktoré nám posielal. Zavolali nás, aby nám zverili Chiaru, dievčatko s Downovým syndrómom, a po nej prišiel Francesco, dieťa s tými istými problémami, ako má Omar, ešte nevieme, či bude chodiť. Sú to tri úžasné deti, robia nám radosť a je prekrásne žiť v Komunite ako je táto naša, v ktorej je vzkriesený Ježiš stredobodom všetkého, a ktorého vidíme konať v chlapcoch, ktorí prichádzajú do Komunity a potom krok za krokom sa zvovuzrodia. Sme ponorení do Božieho vzkriesenia v každej chvíli a vidíme aj naše deti, ktoré boli takmer mŕtve, pretože prežívali utrpenie z opustenia, s mnohými zdravotnými problémami, ktoré by boli ťažké znášať aj dospelému človeku, a oni opäť ožívajú – vytráca sa z nich úzkosť, strach ostať sami na svete, cítia, že sú milovaní, nikto na nich nepozerá ako na marťanov, pretože keď vyjdú z domu, všetci chlapci a dievčatá ich zdravia a prijímajú – asi aj preto, lebo aj oni boli všetkými odmietaní, preto je pre nich úplne normálna vec prijať naše deti – a to im dáva väčší pocit normálnosti. Keď toto všetko denno-denne prežívame, všetku tú lásku a svetlo každý deň, je to nesmierny zázrak. Prednedávnom sme mali možnosť uvidieť Turínske plátno. Bolo to veľmi pekné, veľakrát som premýšľala o histórii Turínskeho plátna, pretože moja mama ním bola priam nadšená, preto som o ňom počula rozprávať už od detstva. Keď som sa ocitla priamo pred ním, bol to veľmi hlboký zážitok, vidieť všetky tie viditeľné znaky, ktoré sú na Ježišovi, najmä vidieť Jeho chrbát, tento muž bol zbičovaný od hlavy po päty, a predo mnou bol Omar na svojom elektrickom vozíčku, prechádzal práve popod Turínske plátno aj s mojím manželom. Modlila som sa: „Pozri, Ježišu, trochu takého bičovania prežili aj oni, ešte aj dnes ho majú priamo na tele.“ Ale pozerajúc na Turínske plátno nevidela som iba ukrižovaného muža, ale aj jeho vzkriesenie, tú explóziu svetla, ktorá všetko to utrpenie vtlačila do plátna, a po utrpení naozaj prišlo vzkriesenie! Tu som sa zastavila a povedala si: „Áno, naozaj verím, že celé to utrpenie, ktoré vidím na mojich deťoch, ktoré nesú svoje malé aj veľké kríže každý deň, a utrpenie, o ktoré sa spolu delíme, má zmysel práve vďaka tej explózii svetla Vzkriesenia. A v Komunite Cenacolo ho naozaj žijeme a „dýchame“ v každej chvíli. A to je krásna vec, ktorá nás presvedčila, aby sme odpovedali „áno“, aby sme tu ostali a už sa nikam nepremiestňovali, pretože svetlo, ktoré tu preživame, je svetlom vzkriesenia. Uvedomujeme si, že vo svete je žiaľ veľa temnoty, a veľakrát sa modlíme za ľudí, ktorí boli opustení, za deti, ktoré nemajú rodičov, za tých, ktorí si zúfajú, aby aj oni spoznali toto svetlo, explóziu Ježišovho svetla, Jeho vzkriesenia, ktoré sme my spoznali a ktoré denno-denne prežívame. Ďakujem. (zo svedectva pre Rádio Mária – jún 2010)

Stampa questa pagina