Volám sa Silvio, pochádzam z Chorvátska a aj ja som súčasťou veľkej rodiny Cenacolo. Som rád, že vám môžem porozprávať o mojom vzkriesenom živote.
Vyrastal som v kresťanskej rodine, moji rodičia mi už od útleho detstva odovzdávali dobrú výchovu, ale som jedináčik a to ma v živote viedlo k neustálemu hľadaniu bratov, ktorých som prirodzene nemal. Vždy som potreboval vytvárať veľmi silné  väzby s mojimi priateľmi. Do trinástich rokov môj život plynul pokojne – škola mi išla, venoval som sa športu, mal priateľov... normálny život. Chodieval som aj do kostola, keďže ma k tomu nabádali rodičia, ale vieru som nepociťoval ako niečo živé. Pomaly mi už nič z toho nestačilo, chcel som niečo viac a preto som zmenil priateľov a začal vyhľadávať osoby staršie odo mňa. Ak som chcel byť s nimi, musel som prekonať moju ostýchavosť a strach, a preto som začal napodobňovať ich správanie a zlozvyky, ako fajčenie „trávy“, pitie alkoholu, chodenie na „techno-party“... zanedlho som sa dostal až k heroínu. Zdanlivo mi bolo dobre, drogy mi dávali pocit slobody, chcel som tak žiť celý život, ale v skutočnosti, bez toho, aby som si to uvedomil, som stále viac strácal kontrolu sám nad sebou. Potom prišli prvé problémy so zákonom. V tých rokoch som úplne zničil vzťahy s vlastnou rodinou. Všemožne sa mi snažili pomôcť, ale ja som ich nepočúval, neuvedomoval som si, ako som bol „namočený“ v problémoch – čím viac ma pohlcovalo zlo, tým viac ma zaslepovalo!
V šestnástich rokoch som bol nútený vybrať si z dvoch možností – vstúpiť do Komunity, alebo skončiť v polepšovni. Bol som tak pomýlený a ohlúpený, že som si takmer zvolil polepšovňu, pretože sa mi zdala miestom pre „pravých chlapov“! Potom, po úvahe „hodnej narkomana“ som videl, že vstúpiť do Komunity bolo vlastne pohodlnejšie, nie však na dlhý čas, len aby sa vonku „utíšili rozbúrené vody“.
Po vstupe do Cenacola bolo prirodzene pre mňa veľmi ťažké porozumieť tomu, čo sa odo mňa žiadalo. Poznačený životom „na ulici“ som neveril dobru, ktoré bolo doslovne „cítiť vo vzduchu“, nedokázal som dôverovať, veriť, že ma nezradia. Ale priateľstvo, ktoré mi bolo ponúknuté bez postranných záujmov, ma pomaličky priviedlo k uvedomeniu, že aj ja som sa potreboval zmeniť – to bol moment, kedy sa moja „cesta“ naozaj začala.
Prvé, čo ma naozaj hlboko v Komunite oslovilo, bol môj „anjel strážny“, chlapec, ktorému som bol zverený a ktorý mi pomohol urobiť prvé kroky. V jeho prítomnosti skutočného priateľa som „uvidel Boha“ po mojom boku – bolo to akoby pozvanie naučiť sa zodpovedne pracovať a žiť.
Po nejakom čase sa mi v mnohých situáciách začal Boh „prihovárať“ prostredníctvom hlasu svedomia a ja som pochopil, že život s Pánom mi dodával nádej, radosť a odpustenie. Musel som prijať seba samého s chybami z minulosti aj s tými, ktorých som sa naďalej dopúšťal aj v Komunite. Sviatosť zmierenia mi pomohla rozpoznať moje slabosti a zažiť Božie odpustenie. Dnes som si pre svoj život zvolil vzácne hodnoty, akými sú mať rád druhých ľudí, a to aj v ťažkostiach, vedieť dať a požiadať o odpustenie Pána a bratov zakaždým, keď ich mojimi ľudskými slabosťami zraním.
Môj život a tiež život mojej rodiny sa zmenil – odpustili sme si, zmierili sa navzájom a teraz som naozaj šťastný, pretože sme mohli nanovo vybudovať náš vzťah.
Ďakujem Ti, Pane Ježišu, za našu veľkú rodinu Cenacolo a za všetky životy, ktoré boli kedysi mŕtve a dnes sú vzkriesené.
|
Stampa questa pagina
