ItalianoHrvatskiEnglishFrançaisDeutchEspañolPortuguesePo PolskuSlovakia     

 

Kvetná nedeľa

Z dlhého Evanjelia o umučení Pána Ježiša vyberieme niekoľko zamyslení, ktoré nám poskytnú podnety pre prežívanie Svätého týždňa.
Prvé zamyslenie je o ľudskej slabosti. V Ježišovej blízkosti vidíme viacero odlišných postáv. To, čo ich spája, je ľudská bieda a slabosť. Úbohý je Pilát, ktorý si umýva ruky a nepociťuje súcit pri pohľade na Ježiša, ale úbohí sú aj kňazi, ktorí ho zo závisti vydajú na smrť. Úbohý je Judáš, ktorý je naozaj „úbožiak“, pretože zradí Ježiša a ani sám dosť dobre nevie, prečo. Ale úbohý je aj Peter, ktorý ho zradí iným spôsobom, ale pomyslite na to, že potom sa stal prvým pápežom! Aj dnešný pápež je iba „úbohým“, slabým človekom. Úbohí sú vladárovi vojaci, ľudia, ktorí robili všetko pre peniaze. Ale úbohí sú aj obyvatelia Jeruzalema, ktorí ešte pred týždňom vítali Ježiša spevom „Hosana Dávidovmu synovi!“, a dnes vykrikujú „...ukrižuj ho!“. V súvislosti s umučením Ježiša vyšla najavo celá ľudská úbohosť, pretože Jeho umučenie je ľudskou tvárou Božieho milosrdenstva. Keď Jeho nekonečná láska prežiari náš život, zisťujeme, že sme naozaj úbohí, úbohí – tvárou v tvár toľkej láske sa otvorí priepasť našej úbohosti, obmedzenosti a slepoty! Pozitívnou stránkou na tom všetkom je, že čo sa týka tej priepasti – všetci sme bratia. Nikto nemôže o sebe povedať, že je lepší ako ostatní. Peter je ako Judáš, Pilát ako kňazi, zástup ako vojaci – všetci sme si rovní. Matka Elvíra nám odjakživa hovorieva: „Keď ste prišli do Komunity, čo ste so sebou priniesli? Váš „fúrik plný hnoja“, čiže hriech, a vysypali ste ho na spoločnú hromadu! To z vás urobilo bratov.“ Naša úbohosť nás všetkých obohacuje – sme bohatší na Božiu lásku, ale tiež na lásku a priateľstvo našich bratov. Je veľmi dôležité, aby sa medzi nami zrodilo toto vedomie, že sme bratia vďaka našej úbohosti. Veľké dobro prináša druhým ten, kto požiada o odpustenie, kto si uvedomí svoju úbohosť a verejne o nej hovorí, kto sa pred druhými ukáže tým, kým naozaj je, bez strachu. To spúšťa reťazovú reakciu nesmiernej sily, pretože vtedy je Boh živý medzi nami – Ježiš nás objíme a povie: „Odpusť mu, odpusť jej“, a učí nás spoločne oslavovať! Keď si pred Božím milosrdenstvom priznáme našu úbohosť, vtedy nastane Vzkriesenie, spustí sa niečo, čo nikto nedokáže zastaviť. Je to sviatok Božej lásky, ktorá je mocnejšia ako náš hriech. Matka Elvíra nám v počiatkoch Komunity hovorievala: „Váš hriech je môj hriech“, a my sme si pomysleli: „Ale veď ona nedrogovala! Nedopustila sa chýb, ktorých sme sa my dopustili...“, a predsa, ako je to možné, že pociťovala náš hriech ako svoj? Pretože pred Božou láskou nezáleží na tom, čo si urobil, ale na tom, kým si vo vnútri, v srdci! A naozaj, je malý rozdiel medzi konkrétnym skutkom zlomyseľnosti voči niekomu a odsudzovaním tejto osoby v srdci, je malý rozdiel medzi tým, že sa dopustíme konkrétnych prečinov a tým, že ich v srdci zamýšľame. Každý hriech nám veľmi ublížil. Pán Ježiš naň svojím milosrdenstvom „posvieti“, aby sme sa od neho mohli oslobodiť. Od hriechu verejného, aj toho osobného, ktorý je často ukrytý v tmavom kúte a je veľmi ťažké sa ho zbaviť. Božie milosrdenstvo nám odhaľuje našu úbohosť, pretože keď sa jej napokon zbavíme, môžeme oslavovať život, vtedy sa objímeme a povieme si: „Mám ťa rád, život môj!“, a následne oslavujeme život nášho brata, nášho manžela, manželky, našich detí...
Druhou vecou, ktorá ma veľmi oslovuje, je Ježišovo „zrieknutie sa seba samého“. Pred ľudskou zlobou sa Ježiš „zriekol seba samého“. Svätý Pavol hovorí: “Ježiš Kristus... sa zriekol seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, ...uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ Slová, ktoré Ježiš vyslovuje počas svojho umučenia sú samé o sebe „zrieknutím sa seba samého“, pretože sú vyslovené pre nás. Ježiš sa nám daruje, vyslovuje slová premenenia Eucharistie a vďaka nim žijeme až dodnes a On je prítomný uprostred nás. Slovami v Getsemanskej záhrade sa odovzdáva Otcovi a objíma svoj život aj vo chvíli kríža. Hovorí slová lásky a odpustenia aj tým, ktorí ho zrádzajú: oslovil Judáša menom „priateľ“, ospravedlňuje zástup a svojich učeníkov slovami: „Toto všetko sa stalo, aby sa splnili písma Prorokov...“, hovorí im „Toto všetko sa deje preto, lebo láska, aby vás objala až do dôsledkov, musí byť schopná zomrieť za vás na kríži!“ Najväčším Ježišovým „zrieknutím sa seba samého“ je jeho mlčanie. Komunita nás naučila, že to najmocnejšie slovo voči ľudskej zlobe, voči útokom zla - je mlčanie. V rodinách, medzi nami mladými ľuďmi, keď sa obráti proti nám zlo vykonané v minulosti a odsudzujeme samých seba alebo druhých ľudí, alebo medzi vami manželmi, medzi kolegami v práci... mlčanie šokuje. Dokonca aj Pilát, ktorý bol pohanom bez viery, sa „veľmi čudoval“ nad Ježišovým mlčaním, ako hovorí Evanjelium. To mlčanie ním otriaslo, pretože ticho je „zrieknutie sa seba samého“ z lásky.
Tretie veľké Ježišovo „zrieknutie sa seba samého“ sú jeho posledné slová na kríži. Hovorí: “Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?” Prítomnosť Otca bolo v skutočnosti jediné „bohatstvo“, ktoré Ježišovi ostalo. Nemal nič viac, iba Otca, a naozaj, keď zomieral zvolal mocným hlasom a toto zvolanie bolo podľa niektorých teológov s najväčšou pravdepodobnosťou „Abba!“, meno Otca. Zvolal Jeho meno celou svojou bytosťou a potom zomrel. Ježiš sa zrieka dokonca aj pocitu, že je milovaný Bohom! Dobre vie, že aj my sme sa v určitých chvíľach života cítili „prekliati“ a opustení. Kto z nás nikdy nepovedal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Mladí ľudia opustení na uliciach to zaiste povedali, a myslím, že aj vy ste medzi štyrmi múrmi vášho domova s bolesťou volali: „Bože môj, prečo nezachrániš naše dieťa, našu rodinu, prečo si nás opustil?“ Ježiš sa rozhodol prežiť túto skúsenosť, pretože chcel byť blízko pri nás aj v noci plnej bolesti. Keď sme sa cítili opustení, bol s nami človek, ktorý prežil rovnakú situáciu skôr ako my a prežil ju pre nás – Ježiš z Nazaretu. Bol prítomný, dnes to vieme, že nás nenechal samých, miloval nás, rozumel nám a už vtedy nás viedol cestou ku Vzkrieseniu.
Poslednou, ale najkrajšou vecou dnešnej liturgie je, že v Ježišovej smrti je už ukrytá moc vzkriesenia, moc Božej lásky, ktorá kriesi. Veľkým darom počas pôstneho obdobia je možnosť prežívať krížovú cestu, ktorú sa v Komunite modlíme každý piatok. Zdá sa, že záplava bolesti, ktorú Ježiš prežíva počas prvých jedenástich zastavení, nikdy neskončí – neskončí jeho padanie, zápas o život, údery, ktorých sa mu dostáva. Keď zomrie, prežívame to akoby úľavu – konečne skončilo jeho trápenie. Ale Evanjelium pokračuje: „... skaly sa pukali... hroby sa otvárali... mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych... a ukázali sa mnohým.“ Ježišova smrť z lásky znamená, že láska zvíťazila, že láska nezomrela, ostala v človeku Ježišovi, pretože tak ako po celý život, aj na jeho konci sa rozhodol pre lásku. Urobil to pre každého z nás. Keď si pomyslíte koľko skál sme mali v srdci, koľko nánosov bolesti, ktoré pokryli našu citlivosť a zatvrdli. Ježišova láska ich láme a otvára hroby. Aj my sme boli "pochovaní" – keď vyjdeme z tohto kostola, musíme byť vzkriesení a „ukázať sa mnohým“! Niekto sa vás možno opýta: „...nebol tvoj syn narkomanom?“, a ty mu odpovieš: „... vlastne áno, ale teraz je vzkriesený, a už ma to vôbec netrápi! Našiel som vieru, ktorá ma ubezpečila, že Ježiš vstal z mŕtvych, už nie som otrokom smrti, nie som sám, opustený v mojom utrpení, pretože On vstal z mŕtvych a vzkriesil aj mňa!“ Preto sme dnes tu – nie aby sme pozerali na mŕtveho, ale aby sme očakávali Vzkrieseného. Nie sme tu preto, aby sme sa obviňovali pre zranenia, ktoré máme v srdci, ale aby sme ich spolu vložili do Ježišovho srdca a kráčali ku vzkrieseniu.
Panna Mária nás sprevádza na našej ceste. Bola prítomná na Kalvárii, hoci Evanjelium, ktoré sme dnes prečítali, ju nespomína, pretože bola tichá, plná lásky a utrpenia, ale tiež plná života, plná nádeje, a keď Ježiš zomrel, po všetkej tej bolesti mu povedala: „Syn môj, teraz vstaň z mŕtvych a choď! Teraz ťa už nikto nezastaví, teraz sa staneš zmyslom, silou života pre všetkých.“ Panna Mária nás dnes volá a vkladá nás do srdca svojho vzkrieseného Syna. Stretneme sa s ním v Eucharistii, a vtedy nastane Veľká noc, áno už dnes, a bude trvať navždy.

Stampa questa paginaStampa questa pagina