Matka Elvíra

(Čerpané z rozhovorov a svedectiev Matky Elvíry) Rodinná história – pôvod Matky Elvíry Keď sa dnes pozriem na môj životný príbeh, vo svetle stretnutia sa s Bohom, chválim  ho za to, že som sa narodila v početnej a chudobnej rodine, ktorá emigrovala z juhu, počas vojny v rokoch 1940-45, zo Sory do Alessandrie. Ďakujem, že som prežila s mojimi rodičmi a mojimi súrodencami život plný obety. Prežila som taktiež, neskôr,  „chudobu“ závislosti na alkohole môjho otca, číže ťažkosť mojej mamy, ktorá musela pracovať celé dni preč z domu, aby mohla živiť rodinu: bola zdravotnou sestrou a ťarcha celej rodiny bola ne jej pleciach, ale dokázala ju vždy niesť s veľkou silou a ľudskosťou. Často sme ju počuli pospevovať si s radosťou a dôverou: život stojí vždy  za viac ako akýkoľvek problém! Život ma od malička naučil, najprv pozerať na potreby druhých a až potom na moje, a dnes môžem uznať, že to bolo pre mňa veľké bohatstvo a prvá ľudská a kresťanská lekcia. Spomínam si aj na iné slova mojej mamy, ktoré mi opakovala zakaždým, keď som bola v spoločnosti mojich kamarátok, ktoré pochádzali s bohatších rodín ako bola moja. Keď sme mali doma kúsok chleba, čo nebolo počas vojny samozrejmosťou, alebo keď sme mali čerešne, „Mamma“ mi hovorila: „Rita pamätaj si, že všetky ústa sú sestry! A ty nemôžeš dať niečo do  úst, bez toho aby si sa podelila, aj s ostatnými“. A tak , aj keď sme boli v núdzi, vychovávala nás robiť gesta solidarity, ktoré samé o sebe hovorili- rodina, komunita, jednota: a keď sa dá druhým, s ktorými sa staneme univerzálnou rodinou, môžeme spoločné modliť „Otče náš“. V období po vojne bolo veľa chudoby: do pätnástich rokov som chodila s bosými nohami. Môj otec sa raz za čas opíjal a to provokovalo odsúdenia a hanbu; veľa pokorovania, veľa ťažkosti, ktoré sa zdali nepotrebne utrpenie. Ale teraz som pochopila, že Boh viedol môj život, aj skrze krehkosť môjho otca, ktorý napriek všetkému bol mojim učiteľom života, pretože ma naučil, čo znamená obetovať sa, pomohol mi pochopiť, čo znamená ponižovanie... a dnes sa cítim žena naozajstne slobodna, ktorá si je vedomá, že v nás je nekonečný prameň Božej Lásky, ktorá nám umožňuje zmŕtvychvstať v každej situácii. Dnes som zakúsila, že v stretnutí s Bohom, minulosť sa stane bohatstvom života a skúsenosťou. Nehanbím sa povedať, že slabosť môjho otca, bola pre mňa univerzitou, mojou školou života, aby som potom mohla dať pomocnú ruku osoba slabým ako a často krát aj viac ako on. Ako sa zrodila túžba dať život komunite Uvedomovala so si, že mladí boli opustení a odsunutí na okraj tejto konzumnej spoločnosti. Uvedomovala som si, že v rodinách nebol viac rozhovor a komunikácia, že chýbala dôvera medzi manželmi a medzi rodičmi a deťmi: mladí boli ponechaní sami, a ja som ich videla smutných na uliciach. V modlitbe sa mi zdalo, že som počula a cítila ich výkrik od bolesti. Mladi išli jedným smerom a my druhým, a trpela som. Cítila som v sebe impulz, ktorý nebol odo mňa a nemohla som ho potlačiť, a rástol viac a viac. Nebol to jeden nápad, nevedela som ani ja sama, čo sa so mnou dialo, ale cítila som, že musím dať mladým niečo, čo Boh vložil do mňa pre nich. Tak prišlo povolanie otvoriť dvere banditom, narkomanom, tým strateným a zúfalým mužom, ktorých stretáte na staniciach a uliciach. Určíte to nebol môj vlastný nápad a to chcem povedať a zdôrazniť: to čo sa deje, príbeh, ktorý prežívame, sa nemôže zrodiť z nápadu a intuícii jednej chudobnej ženy ako som ja. Ja som prvá, ktorá sa čuduje v každom momente z toho sa deje: ako by som mohla ja  vymyslieť takýto príbeh? Čakanie na načasovanie Božie Povolanie, ktoré príde od Boha ťa robí schopným veriť veciam, ktoré by si si sám nedokázal ani predstaviť. Nebolo pre mňa ľahké vysvetliť mojim predstaveným, to čo som cítila a ani oni, dnes si to uvedomujem, to nemali ľahké, veriť mi, že to o čo som žiadala pochádzalo naozaj od Boha. Spýtala som sa mnoho kráť, po dobu mnohých rokov, či by som nemohla otvoriť dom v ktorom by som mohla privítať týchto mladých, a ako odpoveď mi boli správne zdôraznené moje limity a moje slabosti: neštudovala som, nebola  som pripravená... všetko to bola pravda, ale vo mne akoby vybuchla sopka, ktorá nezhasínala a cítila som, že musím dať odpoveď Bohu, ktorý ma obohacoval darom, ktorý nebol mojim, aby som ho darovala mladým. Čakanie bolo bolestne, ale húževnatosť a trpezlivosť, ktoré mi Boh daroval boli potvrdením jeho otcovstva a toho čo sa vo mne rodilo. Nebolo pre mňa ťažké čakať, skôr som trpela, lebo sa mi zdalo, že strácam čas, ale čakala som s veľkou dôverou a nádejou. Niekto mi hovoril:“ Ale Elvíra, prečo nevystúpiš z tvojho radu, tak si budeš môcť robiť čo chceš!“. Ale ja som nechcela robiť čo som len chcela, to čo sa dialo vo mne bolo niečo celkom iné. Preto som čakala, modlila sa, trpela, milovala, a moji predstavení mali pravdu, keď mi hovorili, že som nebola pripravená isť medzi mladých. Nechýbali momenty pokušenia, keď mi prichádzalo na myseľ: „Ako to, že nemajú dôveru?“ Ale potom som si povedala: „ Nakoniec, prečo by mali mať dôveru vo mňa, veď som iba jedno slabé stvorenie...“ Dnes uvažujem trochu inak a chápem, že toto čakanie bolo pre mňa požehnaním, boli to pôrodné bolesti. Dnes som veľmi šťastná, že spojenie so Setrami Charity svätej Giovanni Antidi Thouret zostalo: sme priatelia a veľa sestričiek sa čuduje a je užasnutých, pretože ma poznajú, a tak jasne chápu, že toto všetko pochádza od Boha a nie odo mňa. Taktiež v kláštore v Borgare do ktorého som bola prijatá ako novicka, dodnes žijú chlapci v jednom z našich domov a ďakujem zo srdca sestrám za priateľstvo, lásku a dobrosrdečnosť , ktorú nám preukazujú. 16 júl 1983: narodenie Komunity Cenacolo Pamätám si dobre ten deň: bolo 16. Jula 1983, sviatok Panny Márie Karmelskej, dostala som kľúče od domu, v ktorom sme mali začať. Keď som uvidela tu bránu naplnil ma pocit veľkej radosti. Nečakane vybuchla vo mne plnosť života: bola to vybojovaná radosť z dlhého čakania a radosť z toho, že moja túžba sa stavala skutočnosťou. Keď sme videli v akom stave bol dom, tí ktorí boli so mnou sa chytali za hlavu: bol zničený, bez dverí, bez okien, strechu bolo treba celu prerobiť, neboli tam žiadne postele, stoly, stoličky, hrnce, nemala som ani korunu... nič! Pozerala som sa na ich zmätené tvare, ale „videla som“ všetko čo sa malo stať, „videla som“ dom tak ako je dnes: opravený, pekný a plný mladých ľudí! Je úžasné, ako ma Pán podporil a potešil! Myslela som mať veľký dom, aby som mohla prijať aspoň päťdesiat „stratených“, ale po krátkom čase, na môj veľký udiv, boli izby preplnené a musela som sa rozhodnúť čo ďalej. Život ma tlačil, mladí neustále klopali na dvere a tak sme otvorili ďalší dom , a potom ďalší, najprv v Taliansku a potom aj v zahraničí.. tu a tam... a dnes už ich ani nepočítam. Dôvera v „Prozreteľnosť“ Na začiatku sme prežili veľkú chudobu, pretože sme nemali nič, iba istotu dôverovať Bohu. Toho Boha, ktorý je Otec som spoznala, keď som bola ešte dievčatko, a vtedy som sa mu naučila dôverovať, keď chudoba bola krutá, v tom zmysle, že nebolo ničoho, často som počula moju mamu opakovať: „ Svätý Boží kríž, neopúšťaj nás!“ Nikto by nechcel trpieť, ale pochopila som, ako je v živote dôležité naučiť sa žiť kríž, pretože kríž je našou matkou a my sa musíme naučiť prijímať a milovať ťažké momenty, aby sme mohli žiť dobre všetky ostatne. Chcela som aby aj mladí, ktorých som prijímala mohli nie len počuť o Bohu, ale aj vidieť jeho otcovstvo v konkrétnom živote.. Povedala som mu: „Ja ich prijmem, a Ty im ukáž aký si Otec!“. A  môžeme vám dosvedčiť, že nás počas všetkých týchto rokov, nikdy , nikdy nesklamal. Prečo meno Komunita Cenacolo Chcela som, aby v mene bolo niečo, čo by súviselo s Pannou Máriou. A tak sme si hovorili: kde sa nachádza Maria v Biblii? Jedno miesto bolo Cenacolo( Večeradlo): Maria a apoštoli, ktorí sú zamknutí a plní strachu po smrti Ježiša, ako dnešní mladi: plachí, bojazliví, nemí. Ale potom s jej prítomnosťou príde Duch Svätý, sila Božia, a premení ich na odvážnych svedkov. A tak sme komunitu nazvali Komunita Cenacolo. Milujeme, definovať sa, aj ako Komunita verejných hriešnikov, spasených hriešnikov, ktorí chcú dnes zjaviť svetu nekonečné a obrovské Božie milosrdenstvo. Toto je naše posolstvo, chceme byť touto živou nádejou milosrdenstva vždy prítomného, vždy aktívneho, vždy nového, pre mňa, pre teba, pre všetkých. Narodenie povolaní: zasvätení bratia a sestry V jednom momente som si myslela, že všetko čo sa mohlo narodiť v komunite sa už narodilo: chlapci, dievčatá, potom manželské páry, rodiny, deti... chýbali  len starci, ktorí nemajú nikoho. Keď za mnou prišli dievčatá a chlapci, ktorý sa chceli zasvätiť Bohu v našej Komunite, prežila som trochu neistoty a pomyslela som si: „ Čo môžem urobiť?“. Dnes ďakujem, pretože sestričky a bratia sú stĺpmi ktoré držia celu komunitu, sú srdcom Cenacola. Ak som nejasala v tom momente, Jasám teraz: vtedy som bola ponorená do života tak rôznorodého a tak rozvášneného, ktorý mi ponúkal Pán, a oni ma prišli požiadať, aby som spravila krok na viac. Dnes som šťastná, že môžem vidieť tieto dievčatá a týchto chlapcov, ktorý sú schopný trpieť, darovať život bez toho aby so sťažovali, sú schopný darovať radosť, lásku, obetu, sú jedným veľkým bohatstvom! Misie Viem veľmi dobre, že sa môžem iba čudovať a jasať, pretože toto všetko sa nezrodilo zo mňa, a mojou jedinou túžbou je nechať, aby Boh pokračoval vkladať do sŕdc mladých pekné a čisté túžby. Napríklad misie pre opustene deti, sa zrodili v srdci jedného chlapca, ktorý prišiel do komunity zranený a sklamaný zo sveta dospelých, ktorý po tom ako sa stretol s Božím milosrdenstvom a po tom ako odpustil svojmu otcovi, pocítil potrebu spraviť niečo pre veľa deti, čo trpia kvôli sebectvu nás veľkých. A tak sa narodili naše misijne domy pre deti z ulice! Projekty do budúcnosti Nikdy som neplánovala, nekalkulovala alebo rozhodla ja sama cestu po ktorej isť. Počúvala som život a snažila som sa v ňom nájsť Božiu vôľu pre nás. Nikdy by mi nenapadlo otvoriť tak veľa domov v rôznych krajinách, vidieť rast misie a posielať ako misionárov mladých, ktorí našli nový život. Videla som pripojiť sa ku mne rodiny, sestričky a posvätených bratov, mladých dobrovoľníkov, ktorí zdarma darujú ich životy. Ja prvá sa sama divím tomu, čo Pán robí skrze nás a želám si iba jedno: pokračovať v dôvere v Neho, bez toho aby som poznala, čo i len okamih pred tým ako sa stane jeho vola. Všetko sa narodilo, rástlo a rástlo deň za dnom ako ticha rieka, ktorá si razí svoju cestu. Cítim sa naozaj privilegovaná, pretože už dnes môžem žiť obrovský dar lásky a mám jednu veľkú rodinu, s ktorou môžem zdieľať bohatstvo života. „Plán“, jediný a večný plán je bežať a nasledovať s láskou a dôverou Ducha Svätého spolu s Máriou, tam kde nás túži zaviesť. info www.comunitacenacolo.it  www.festadellavita.info

Stampa questa pagina